Na druhej strane, aj nepárové spoluhlásky majú svoje čaro. Dokážu rozoznievať jadrá slabík a dodávajú im tak vrchol. Znejú a preto nikdy nebudu znieť molovo, smutne.
Najpriek tomu, že často dávame "slovakovi po bokovi", jazyk nás tiež niečo učí. Učí nás o pravidlách, ktoré sa nesmú porušovať. Učí nás o osude a o tom, že napriek tomu, že niektorí z nás musia stáť osamote, sú súčasťou celku, ktorý nás potrebuje.
Bez ohľadu na to, či žijeme zvučný život alebo plávame jazykom ako biely šum.
Nie všetky naše mená, môžu zostať v aktívnej slovnej zásobe tých pravých. Musíme sa zmieriť s tým, že nie každému je určené, prežiť osud hlavného vetného člena.
Neostáva teda nič iné, ako začať znovu. Budovať holú vetu a postupne k nej pridávať hlásky. Príklonky. Predklonky. Znížiť tempo a nechať sa unášať melódiou. Čakať na stupňujúcu sa kadenciu, ktorá nakoniec skončí kdesi v konkluzíve. A potom čakať.
Každý deň je nový... Každé ráno je iné... Vždy sa dá začať písať odznova... Ak nechýba pero.
