Mirka Polohová
O zapálených sviečkach a „len tak“ modlitbách
Až sa hanbím, že som nedokázala na prvý pohľad identifikovať, prečo tam postával.
Miesto pre vašu tvorbu. Staňte sa súčasťou komunity
Píšem o tom, čo vidím, čo cítim a keď mi je dobre, tak nepíšem takmer vôbec. Zoznam autorových rubrík: Čriepky detstva, Cooltúra, Zamyslime sa, Súkromné, Nezaradené, Na poslednej strane
Na poslednej strane
Mirka Polohová
O slepom mužovi a jeho manželke a o tom, že do mozgu sa cez bubienok dostanete "co by dup"
Po dvoch hodinách v horúcej vrbovskej vode, som opatrne cupkala do dámskych spŕch. Deň predtým, som sa takmer rozbila na podlahe hneď za dverami. Teraz som úspešne vošla za záves a zbadala som pred sebou muža.
Mirka Polohová
O jeseni a lavičkách v parku
S prvými žltými listami to prichádza. Niekedy mi celá energia na deň vystačí len na to, aby som sa vydriapala z postele. Skoro ráno jazví potok nepatrná vrstva námrazy. Odchádza s prvými slnečnými lúčmi.
Mirka Polohová
O tom, ako mi stále nedochádza
Sú dni, keď zabúdam. Na chorobu, na samotu, na všetko, čo sa stalo. A potom sa cítim ako vo sne. No precitnem. Trhne mnou a ja si znovu opakujem, čo sa stalo. Hovorím si, že už prešlo veľa času, že som vlastne trápna.
Mirka Polohová
O vetre, odchodoch a o hneve
Ráno fúkal drsný severný vietor. Vyťahoval mi vlasy spod kapucne. Asi sa urazil, lebo som sa mu obrátila chrbtom. Zdalo sa mi, že je rovnako nabrúsený. Zdieľal môj hnev. Celou cestou mi prikyvoval konármi stromom. Vravel mi...
Mirka Polohová
O ľuďoch, ktorí majú kľúč od môjho bytu
Uvedomila som si to vtedy, keď som si vybrala zvyšky vyvrátených vajíčok z vlasov. Bolo pol štvrtej ráno a ja som si uvedomila, že sa začal nový život. Bude plný omylov, rovnako ako ten pred ním. Nový bude iba môj pocit.
Mirka Polohová
O tých mojich
Odkedy sú spolu doma, venujú sa jeden druhému. Nehádajú sa, nelezú si na nervy. Pri pohľade na nich, mi to príde také jednoduché. Ako dívať sa na špičkového športovca, ako s obrovskou ľahkosťou prekonáva kilometre na trati....
Mirka Polohová
O jeseni a tom, ako luxusne si žijem
Z kuchynského okna môjho skromného podnájmu som sa celé dni dívala na leto. Vysedávala na okennej parapete, polievala Alfonza Fikusa a Fialku, ktorej meno sa mení každú chvíľu. Vídavala som svadobné mamky, ako s hrdosťou nesú krabice koláčov do práce, penzionovaný vojak vláčil obrovské kytice orgovánu, čo sladko voňal. Detičky s klobúkmi na hlave zbierali hlavičky púpav. Babičky sa pýšili modernými kočiarmi. Celý svet hovoril jazykom batoliat. Potom pomaly prišla. Nenápadne sa mi oprela o hrdlo. Nasťahovala sa mi do postele a priniesla si prikrývku.
Mirka Polohová
O tom, prečo neverím na kúzelnícke triky
Mokrú bundu som zavesila na parožie vešiaku v predsieni a stôl v kuchyni podoprela rohom zošita. Chcem ťa dnes, milý čitateľu, oslovovať staromódne. Hádam to pochopíš aj ako prejav mojej úcty za čas, čo mi venuješ. Dovolím si ti dokonca tykať a dúfať, že mi to nebudeš mať za zlé. S tými kúzlami to teda bolo takto.
Mirka Polohová
O čase prežitom v realite
Je to iba obyčajný pondelok, piatok... Stane sa to možno dvakrát do roka. Stane sa, že prestávam byť rozumná a realistická, lebo sa prichytím pri tom, že moje sny sa nenapĺňajú. Uvedomím si, že nerobím nič z toho, čo som si naplánovala v detskej izbe. Domča mi zvykne hovoriť, že na mne obdivuje to, ako dokážem myslieť realisticky a logicky. Vždy ma to zarazí, dokonca to vnímam ako svoju zlú vlastnosť. Ako keď poznáš sám seba a vieš, aké máš silné a slabé stránky a zrazu niekto vyzdvihne to, čo si na sebe vážiš najmenej. Boris povedal, že to z nás vypáli krematórium alebo to z nás vyťahá zem. Ale čo ak to z nás ťahajú aj ľudia... kolegovia v práci, neochotné predavačky a zlí lekári.
Mirka Polohová
O chvíľach, keď sú slová zbytočné
Nemusela hovoriť nič. Stačilo, že vošla a usmiala sa. Všetci sa automaticky pozreli, či už je niečo vidieť. Nikto jej nič iné nepovedal. Ženy k nej pristúpili a chytili ju za ruky. Usmievali sa a chlapi sa pochlapsky vytratili, aby si náhodou niekto nevšimol, že myslia na to isté. Že si pamätajú tú vôňu a nežné city, ktoré sa v nich vtedy objavili, schovali za monitory počítačov a pár poznámok na lepivých lístkoch.
Mirka Polohová
O jeseni pre Margarétku
Vravela som Katke, že keď som šla ráno do práce, vietor mi fúkal do vlasov predčasne farebné listy z okolitých topoľov. Možno videl, že som kráčala s hlavou plnou otázok a chcel mi povedať, že je na to ešte priskoro. Tak som pristúpila na jeho hru. Zdvihla som pohľad až k najvyšším konárom a sledovala som lístie, ktoré v jemným piruetkách zavievalo k mojim vlasom. Vtedy som pochopila, že všetky moje smútky, starosti i radosti sa znásobujú práve pre ňu. Pre dámu, ktorá nás navštívi iba raz za rok. Jej oči sú modré a oblaky na jej čele vyzerajú ako z Picassových obrazov. Z jej dychu, čo mi necháva na tvári mi krv v žilách prúdi do všetkých letom zabudnutých miest a ja zrazu cítim všetko omnoho silnejšie. Každé slovo vážim a do klepotu opätkov si pospevujem Cohena. Všetko sa zdá zrazu jasné. Aj úvahy o šťastí sú nalinajkované melancholicky. Asi musíme na ceste za šťastím stratiť všetky očakávania a vlastné predstavy. Lebo to, čo pre nás osud pripravil, sme nikdy nečali.
Mirka Polohová
O drahých daroch
V zamatovej krabičke mám odložený šperk, ktorý mi teta Marienka darovala ráno po svadbe. Je na jemnučkej retiazke a vyzerá ako keby ho klenotník vyrobil pohládzaním. Viem, že sa stane jedným z krabičkových darov. Sú to tie vzácne veci, ktoré pre mňa znamenajú toľko, že sa ich bojím nosiť. Od babky Doris, som dostala náušice zabalené v papierovom obrúsku. Mala obrovský dom, 4 manželov a čínske misky so sladkosťami. Náušnice, čo mi darovala, som si pritláčala tak pevne, až mi od nich úplne zčervenali uši. A potom som raz otvorila krabičku a kamienok bol vypadnutý. Neskôr v ten deň mi hlas v telefóne oznámil, že babka navždy odišla.
Mirka Polohová
O tradíciách alebo Smradľavú klobásu Ježiškovi do kostola nenoste
Môj dedo stašne podvázdal pri kartách, teda, ešte stále to robí, len už tak často nehráme karty. Dokázal vyťahovať žolíkov z rukáva, pozeral sa mi do kariet, keď som nedávala pozor pri sedme a zásadne zlepoval karty, aby sme mu nabili menej bodov, keď sme "písali". Ja som nevedela prehrávať, vlastne ani teraz to neviem, ale už tak často nehráme karty. Vtedy to bola čistá beznádej, teraz sa už viem na svojom nešťastí v hre pousmiať, lebo verím, že mám šťastie inde. Vždy sa to začalo keď si dedo pomädlil ruky na váľande v kuchyni a povedal: ta možeme zabavic. Vonku zvyklo husto snežiť a z lesa sa občas ozvalo zlovesté zavíjanie. Vytiahli sme karty, zápisník, nožom sme ostrúhali ceruzku a posadali si okolo stola. V piecke horel oheň a občas bolo tak horúco, že sme museli na pár sekúnd vpustiť do kuchyne ľadový vzduch. Na jar sme sedávali vonku. Naháňali sme sliepky do kurína, húsky naháňali nás a prasiatka v chlieviku spokojne odfukovali po bohatej večeri. Na sviatky sme čakali kvôli šunke. Bolo to v čase, kedy nebolo všetko po celý rok. Šunka visela na pôjde a provokovala svojou vôňou do Bielej soboty. Vtedy sa zvesila z háku... konečne!
Mirka Polohová
O tom, že Mika zabudla na článok :)
Tak Vás teda pozývam spomenúť si na Vianoce ... výnimočne trošku kriticky.
reklama
Mirka Polohová
Prispeli sme ... všetci?
Je mi smutno z toho, že sa skutočne dejú veci, ktoré nemôžeme ovplyvniť, ani vtedy, ak je spravodlivosť na našej strane. Môžeme sa iba prizerať na to, ako sa na Luníku IX rozpadávajú celé bytové komplexy. Zaplatíme za to, aby sa bezpečne zbúrali. Dáme pozor, aby sme jeho pôvodným obyvateľom veľmi nezavadzali, keď budú vyberať kusy "použiteľnej" ocele. Nikto nechce ďalšiu tragédiu. Nikto nechce aby zhoreli ďalšie deti. Ale preberať zodpovednosť za 6000 ľudí? Na to som ešte mladá, vážne, veď sa pozrite!
Mirka Polohová
O tom, keď prísť, znamená odísť
Žijem vo vojnovom stave. Vediem akúsi občiansku vojnu sama v sebe. Môj Sever hovorí, že raz aj tak musí zvíťaziť, že je to celé iba otázka času, ktorého mám stále menej. Hovorí mi o tom, že si čosi nahováram, že sa neviem poučiť z vlastných chýb, že sa nedívam do zrkadla, vstupujem tretí krát do tej istej rieky. A mňa to štve lebo tuším, že má pravdu. A môj Juh? Básni o pocitoch, ktoré zbytočne popieram, o nádejách, ktoré zahaľujem do obalu suchých vtipov a tom, že som nikdy neprestala snívať. A mňa to štve, lebo viem, že napriek tomu stále vidím jazvy vypálené žieravou zmesou chladných poznámok a ľahostajného mlčania. A ako tak sedím v kupé, uvažujem, či je rozdiel medzi mnou a tou cigánskou ženou, ktorá si celú cestu niečo mrmle popod nos. Má na rukách prstene a v ušiach veľké náušnice z mačacieho zlata, jej náramkové hodinky už dávno zastali. A tak sa mi zdá, že v nej horí rovnaká túžba skoncovať s vojnou. Možno preto v kuse rozpráva. Možno pred sebou vidí niekoho... /kohokolvek/, hovorí mu slová, ktoré by nevedela vysloviť nahlas, keby sa pred ňou ocitol úplne zhmotnený.
Mirka Polohová
O strácaní ...
Deje sa to každý deň. Strácame ľudí, na ktorých nám kedysi záležalo. Dokocna strácame ľudí, ktorí nás mali milovať alebo nás dokonca milovali. Zrazu sa z nich stávajú ľudia, ktorí nás nespoznajú na ulici, keď prechádzame okolo. Zistíme, že si nemáme čo povedať. Je to trápne stáť na chodníku s ľuďmi prechádzajúcimi okolo, vrážajúcimi do nás, keď hľadáme slovo (aspoň jedno slovo o počasí) na začiatok, na koniec. A môže to byť človek, ktorý nemohol vyčkať ten moment, kedy ťa uvidí zeleného na skype alebo to mohol byť ten nikdy neodhalený nick na chate, adresa, na ktorú odišlo toľko e-mailových slov, vyznaní a tajných predstáv. Možno to bol niekto, kto o mne toho toľko vedel. A teraz? Neodpovie na správu, nezastaví sa. Koľko ľudí máme v "priateľoch", koľko ich je "zelených" celý deň, ale my nemáme čo povedať. Nevieme si spomenúť, odkiaľ prišli a čo sme plánovali, čo nás spájalo. Prestalo to zo dňa na deň, zrazu to bolo preč. Ale kam to odišlo? Je to iba tým, že sme sa pohli s našimi životmi ďalej? Volali sme sa niekedy "štvrtinky", aby sme mysleli na to, že vždy budeme celé, iba keď budeme spolu... Paradoxne to vydržalo iba štyri roky ...
Mirka Polohová
O pokoji
Stratila som sa... v tom celom kolotoči lások a nenávistí, vecí, ktoré mali byť vhodné a vecí, ktoré sa nakoniec stali. Uverila som, že život je taký, aký si ho zaslúžime, no to dobré a vhodné si zaslúžia iba tí najlepší. Niekto na koho ukázal ukazovákom osud a povedal: ty, ty ... a ty tam vzadu. Uverila som, že láska musí byť komplikovaná, že v nej musí byť veľa utrpenia, túžby a vzdialenosti na to, aby bola pravá. Uverila som, že nie som ničím výnimočná, že nemám talent a nakoniec, nakoniec som si myslela, že naozaj ostanem sama. Príliš veľa ľudí, chodí po svete a dúfa, že ich niekto objaví. Že niekto siahne po obrázku nakreslom ceruzkou alebo po básni, ktorá sa prilepila na vnútorné vrecko kabáta. Že sa z knihy, ktorú nikto nečítal stane bestseller. Ale po čase človek zabudne na romantické predstavy z puberty a povie si: možno si len obyčajný človek a mal by si si nájsť obyčajnú prácu, obyčajný podnájom a žiť skutočný život bez nároku na "zmluvu o dielo". Ale ani tam sa nemusí život skončiť, ba možno sa v tom obyčajnom skrýva ... to pravé.
Mirka Polohová
O veciach, ktoré pretrvávajú
Chodievam ráno autobusom do práce a dívam sa z okna. Skúmam ľudí okolo seba a egoisticky si predstavujem, ako oni vidia mňa a pri tej predstave sa vystrieram. Popieram to aj sama pred sebou, ale neustále čakám, že ho stretnem. Po práci odchádzam do centra a pohľad mi behá po všetkých tých nemo, či hlasno prechádzajúcich okolo. Hľadám tvár, ktorá sa v dave neobjaví. Kráčam k predajni so zmrzlinou a uvažujem, akú má asi rád. Sedávam v parku na lavičke aj trikrát do týždňa, od piatej do siedmej, aj keď mi býva zima, aj keď svieti slnko. Nos mám zastrčený v knihe, čítam si Orwela alebo Ballu. Podchvíľou dvíham hlavu. Občas ma premkne strach z toho, že by sa objavil v tej záľahe ľudí. Vymyslela som si stovky dialógov, ktoré by sme mohli viesť, keby sme sa náhodne stretli. Viem, ako by mi prestalo na chvíľu biť srdce, v hlave by mi zneli hlasy a túžila by som sa ho dotknúť, no namiesto toho, by som si sadla na ruky, aby som premohla sama seba.
