Deje sa to každý deň. Strácame ľudí, na ktorých nám kedysi záležalo. Dokocna strácame ľudí, ktorí nás mali milovať alebo nás dokonca milovali. Zrazu sa z nich stávajú ľudia, ktorí nás nespoznajú na ulici, keď prechádzame okolo. Zistíme, že si nemáme čo povedať. Je to trápne stáť na chodníku s ľuďmi prechádzajúcimi okolo, vrážajúcimi do nás, keď hľadáme slovo (aspoň jedno slovo o počasí) na začiatok, na koniec. A môže to byť človek, ktorý nemohol vyčkať ten moment, kedy ťa uvidí zeleného na skype alebo to mohol byť ten nikdy neodhalený nick na chate, adresa, na ktorú odišlo toľko e-mailových slov, vyznaní a tajných predstáv. Možno to bol niekto, kto o mne toho toľko vedel. A teraz? Neodpovie na správu, nezastaví sa. Koľko ľudí máme v "priateľoch", koľko ich je "zelených" celý deň, ale my nemáme čo povedať. Nevieme si spomenúť, odkiaľ prišli a čo sme plánovali, čo nás spájalo. Prestalo to zo dňa na deň, zrazu to bolo preč. Ale kam to odišlo? Je to iba tým, že sme sa pohli s našimi životmi ďalej? Volali sme sa niekedy "štvrtinky", aby sme mysleli na to, že vždy budeme celé, iba keď budeme spolu... Paradoxne to vydržalo iba štyri roky ...