Mirka Polohová
O zapálených sviečkach a „len tak“ modlitbách
Až sa hanbím, že som nedokázala na prvý pohľad identifikovať, prečo tam postával.
Píšem o tom, čo vidím, čo cítim a keď mi je dobre, tak nepíšem takmer vôbec. Zoznam autorových rubrík: Čriepky detstva, Cooltúra, Zamyslime sa, Súkromné, Nezaradené, Na poslednej strane
Zoznam článkov blogera
Mirka Polohová
O tom, prečo vás nútim stále čosi robiť
Možno to tým, že v rodine sme málokedy trávili spolu čas bez toho, aby sme niečo neopravovali, nezbierali či nestavali.
Mirka Polohová
O jeseni, prvých gaštanoch a radosti
V ten deň sa slnko konečne predralo cez závoj oceľových oblakov. Nebo bolo tak modré, až pálilo oči.
Mirka Polohová
O tom, prečo môj otec miluje moju mamu
Láska je skúšaná nie len v čase cholery. Aj korona jej dáva pekne zabrať. A aj keď zvýšený počet rozvodov je vraj iba o kumulácii, ponorka je sviňa. Nám sa ale zatiaľ vyhýba.
Mirka Polohová
O slepom mužovi a jeho manželke a o tom, že do mozgu sa cez bubienok dostanete "co by dup"
Po dvoch hodinách v horúcej vrbovskej vode, som opatrne cupkala do dámskych spŕch. Deň predtým, som sa takmer rozbila na podlahe hneď za dverami. Teraz som úspešne vošla za záves a zbadala som pred sebou muža.
Mirka Polohová
O jeseni a lavičkách v parku
S prvými žltými listami to prichádza. Niekedy mi celá energia na deň vystačí len na to, aby som sa vydriapala z postele. Skoro ráno jazví potok nepatrná vrstva námrazy. Odchádza s prvými slnečnými lúčmi.
Mirka Polohová
O mojej sestre
Moja sestra má 30 rokov, jedno dieťa v sedačke a druhé na ceste. Moja sestra bola vždy živel. Dvojka zo správania, chodenie poza školu, krik, fajčenie a problém s autoritou. Asi preto, je z nej teraz taká dobrá matka. Fakt, je...
Mirka Polohová
O tom, ako mi stále nedochádza
Sú dni, keď zabúdam. Na chorobu, na samotu, na všetko, čo sa stalo. A potom sa cítim ako vo sne. No precitnem. Trhne mnou a ja si znovu opakujem, čo sa stalo. Hovorím si, že už prešlo veľa času, že som vlastne trápna.
Mirka Polohová
O tom, čo urobiť s topánkami pod posteľou
Niekedy sa zobudím a cítim sa dobre. Sadnem za volant a po prekonaní malého kúsku diaľnice, prídem domov. Že tam boli, som vedela. A kdesi je ešte jeden pár. Spodky, pár ponožiek a nohavice s vreckami.
Mirka Polohová
O vetre, odchodoch a o hneve
Ráno fúkal drsný severný vietor. Vyťahoval mi vlasy spod kapucne. Asi sa urazil, lebo som sa mu obrátila chrbtom. Zdalo sa mi, že je rovnako nabrúsený. Zdieľal môj hnev. Celou cestou mi prikyvoval konármi stromom. Vravel mi...
Mirka Polohová
O tom, ako dlho to bude ešte trvať
Ešte stále ma trošku napne, keď si na to spomeniem. Prepadne ma to vždy, keď zabudnem, prečo sa vlastne cítim tak mizerne. Svadobný plánovač som odložila, prestala som vyberať v mysli šaty. Povedala som to doma, dokonca bez plaču.
Mirka Polohová
O tom, na čo všetko si človek zvykne
Keď nám pred 3,5 rokom povedali, že bude žiť len dva roky, prijali sme to s odmietaním. Koniec, koncov popieranie je prvé štádium smútku. Mysleli sme si, že nás to pohltí a každý deň bude čierny, no nie je to mu celkom tak.
Mirka Polohová
O ľuďoch, ktorí majú kľúč od môjho bytu
Uvedomila som si to vtedy, keď som si vybrala zvyšky vyvrátených vajíčok z vlasov. Bolo pol štvrtej ráno a ja som si uvedomila, že sa začal nový život. Bude plný omylov, rovnako ako ten pred ním. Nový bude iba môj pocit.
Mirka Polohová
O tých mojich
Odkedy sú spolu doma, venujú sa jeden druhému. Nehádajú sa, nelezú si na nervy. Pri pohľade na nich, mi to príde také jednoduché. Ako dívať sa na špičkového športovca, ako s obrovskou ľahkosťou prekonáva kilometre na trati....
Mirka Polohová
O jeseni a tom, ako luxusne si žijem
Z kuchynského okna môjho skromného podnájmu som sa celé dni dívala na leto. Vysedávala na okennej parapete, polievala Alfonza Fikusa a Fialku, ktorej meno sa mení každú chvíľu. Vídavala som svadobné mamky, ako s hrdosťou nesú krabice koláčov do práce, penzionovaný vojak vláčil obrovské kytice orgovánu, čo sladko voňal. Detičky s klobúkmi na hlave zbierali hlavičky púpav. Babičky sa pýšili modernými kočiarmi. Celý svet hovoril jazykom batoliat. Potom pomaly prišla. Nenápadne sa mi oprela o hrdlo. Nasťahovala sa mi do postele a priniesla si prikrývku.
reklama
Mirka Polohová
O tom, prečo neverím na kúzelnícke triky
Mokrú bundu som zavesila na parožie vešiaku v predsieni a stôl v kuchyni podoprela rohom zošita. Chcem ťa dnes, milý čitateľu, oslovovať staromódne. Hádam to pochopíš aj ako prejav mojej úcty za čas, čo mi venuješ. Dovolím si ti dokonca tykať a dúfať, že mi to nebudeš mať za zlé. S tými kúzlami to teda bolo takto.
Mirka Polohová
O dvoch ženách
Vídavala som ju, keď som bola ešte dieťa. Prechádzala sa manželom po ceste na kalváriu. Mala ryšavé vlasy a veľké zelené oči. Pre mňa bola ako hrdinka z románov. Občas sme ich zazreli v cukrárni, kam sme my mohli iba na jeden kopček zmrzliny. Mama zvykla hovoriť, že sú to boháči, ale že nemajú žiadne deti.
Mirka Polohová
O dobrých ľuďoch
Usmievam sa, v poslednej dobe pomenej, ale inak sa usmievam. Dalo by sa povedať, že je moj podpis. Môj prirodzený výraz. Dnes večer sa našiel ďalší dobrý človek. Janko mi urobil z večera pôžitok, zložil mi starosvetské komplimenty a ja som si spomenula na to, že dobrí ľudia ešte žijú. Domči som sľúbila, že sa s tebou podelím o príbeh jej otca. Je to príbeh celkom obyčajný, trošku poučný a hlavne krátky, takže si ho stihneš prečítať ešte predtým, než sa uložíš na predpracovný spánok.
Mirka Polohová
O veciach, ktoré neviem povedať inak...
Nikdy sme nikomu v rodine nebránili, aby šiel za svojim snom, aby miloval toho, koho si vybral. Viem, že moja babka mi to niekoľkokrát povedala, že nikomu nebránila, aby sa „pobral“. Pravdou je, že niekedy nemala veľmi na výber. Mama spomínala, že si z nej robili žarty, keď randila s otcom. Pýtali sa jej, či má na dvore dosť veľkú kopu hnoja. Nikto o ňom netvrdil, že záletník (či niečo horšie), nikto si o ňom nevymýšľal klebety. Viem si dokonca predstaviť, že sa rodičom aj trošku uľavilo, že neostane na ocot. No stalo sa, že jednému členovi našej rodiny toto nebolo dopriate... a takto sme prišli o pokoj v rodine, ktorá už aj tak dosť trpela stratou.
Mirka Polohová
O tom, že prišla...
Milka napísala, že má rada jeseň, ale nie také "pľuhavstvo". Okrem toho, že som už dlho nepočula toto slovo, zistila som, že je skutočne tu. Obdobie, ktoré mi dáva pocítiť, že žijem. Viem, že ju milujem úprimnou láskou. Dokonca si od nej nechám robiť zle. Odpustím jej malé prehrešky, keď mi postrapatí vlasy alebo spôsobí, že v aute ráno prikúrim, aj to, že mi už nestačí sveter. Na ulici ma prepadáva pocit, že by som mohla byť čímkoľvek, práve v tej chvíli. Predávať zmrzlinu stočenú do špirály, spievať s fontánou alebo zabehnúť maratón. Vždy od septembra do obdobia prvého snehu verím na zázraky. Červený západ slnka mi pripomína, čo som stratila a pomaly si zvykám na šero, do ktorého sa zobúdzam.
