Mirka Polohová
O tom, prečo môj otec miluje moju mamu
Láska je skúšaná nie len v čase cholery. Aj korona jej dáva pekne zabrať. A aj keď zvýšený počet rozvodov je vraj iba o kumulácii, ponorka je sviňa. Nám sa ale zatiaľ vyhýba.
Miesto pre vašu tvorbu. Staňte sa súčasťou komunity
Píšem o tom, čo vidím, čo cítim a keď mi je dobre, tak nepíšem takmer vôbec. Zoznam autorových rubrík: Čriepky detstva, Cooltúra, Zamyslime sa, Súkromné, Nezaradené, Na poslednej strane
Nezaradené
Mirka Polohová
O dvoch ženách
Vídavala som ju, keď som bola ešte dieťa. Prechádzala sa manželom po ceste na kalváriu. Mala ryšavé vlasy a veľké zelené oči. Pre mňa bola ako hrdinka z románov. Občas sme ich zazreli v cukrárni, kam sme my mohli iba na jeden kopček zmrzliny. Mama zvykla hovoriť, že sú to boháči, ale že nemajú žiadne deti.
Mirka Polohová
O dobrých ľuďoch
Usmievam sa, v poslednej dobe pomenej, ale inak sa usmievam. Dalo by sa povedať, že je moj podpis. Môj prirodzený výraz. Dnes večer sa našiel ďalší dobrý človek. Janko mi urobil z večera pôžitok, zložil mi starosvetské komplimenty a ja som si spomenula na to, že dobrí ľudia ešte žijú. Domči som sľúbila, že sa s tebou podelím o príbeh jej otca. Je to príbeh celkom obyčajný, trošku poučný a hlavne krátky, takže si ho stihneš prečítať ešte predtým, než sa uložíš na predpracovný spánok.
Mirka Polohová
O veciach, ktoré neviem povedať inak...
Nikdy sme nikomu v rodine nebránili, aby šiel za svojim snom, aby miloval toho, koho si vybral. Viem, že moja babka mi to niekoľkokrát povedala, že nikomu nebránila, aby sa „pobral“. Pravdou je, že niekedy nemala veľmi na výber. Mama spomínala, že si z nej robili žarty, keď randila s otcom. Pýtali sa jej, či má na dvore dosť veľkú kopu hnoja. Nikto o ňom netvrdil, že záletník (či niečo horšie), nikto si o ňom nevymýšľal klebety. Viem si dokonca predstaviť, že sa rodičom aj trošku uľavilo, že neostane na ocot. No stalo sa, že jednému členovi našej rodiny toto nebolo dopriate... a takto sme prišli o pokoj v rodine, ktorá už aj tak dosť trpela stratou.
Mirka Polohová
O tom, že prišla...
Milka napísala, že má rada jeseň, ale nie také "pľuhavstvo". Okrem toho, že som už dlho nepočula toto slovo, zistila som, že je skutočne tu. Obdobie, ktoré mi dáva pocítiť, že žijem. Viem, že ju milujem úprimnou láskou. Dokonca si od nej nechám robiť zle. Odpustím jej malé prehrešky, keď mi postrapatí vlasy alebo spôsobí, že v aute ráno prikúrim, aj to, že mi už nestačí sveter. Na ulici ma prepadáva pocit, že by som mohla byť čímkoľvek, práve v tej chvíli. Predávať zmrzlinu stočenú do špirály, spievať s fontánou alebo zabehnúť maratón. Vždy od septembra do obdobia prvého snehu verím na zázraky. Červený západ slnka mi pripomína, čo som stratila a pomaly si zvykám na šero, do ktorého sa zobúdzam.
Mirka Polohová
O obyčajných víkendoch na konci leta
Predstavila som sa do telefónu, ako sa patrí. Slušne a zrozumiteľne som povedala "Dobrý deň, požičovňa vzducholodí." Mama na druhej strane vyprskla a s predstieraným hnevom v hlase zakričí do sluchátka "Miricaaaaa". Viem, že volá kvôli tej istej veci ako každý piatok. A tak jej poslušne hlásim čas príchodu domov a bez toho, aby sa opýtala, jej rovno poviem, že dózy som zabudla v kuchyni. "Nič nové," odpovie a potom si už nemusíme hovoriť nič.
Mirka Polohová
O opravených štipcoch a veľkom prádle
Sobota bola vždy o tom. V tej najjednoduchšej práčke tej doby sa v kúte mlelo prádlo s prachom na pranie. Celá pivnica bola zaprataná farebnými lavórmi a detskými vaničkami. Bol to čas farebných gumených čižiem a rozmočených rúk.
Mirka Polohová
O pokecoch, chatoch a sexuálnych skúsenostiach
Ach jaj, zase tá moja naivita. Človek by si myslel, že na takej skazenej stránke v tej konkrétnej miestnosti nájde človek iba tých konkrétnych ľudí, skúsených v danej veci a pripravených na... ok proste pripravených. Pre potreby tohto príbehu budeme jeho volať Pasat a ju volajme tak kamarátsky Nika.
Mirka Polohová
O tom, ako sme nakoniec kúpili a o tom, čo býva potom
Na auto, na mužov, na kolegov, na lásku, na manželov a manželky svojich detí a na sladký melón musí mať človek jednoducho šťastie (alebo musí vedieť ako hľadať). Už je tomu tak. Neviem do akého štádia som sa to dostala, ale na konečný koniec sa jedno auto, ktoré ma chcelo našlo. Teda... ono ešte nevedelo, že bude práve moje. Prezrieravo som ostala 120 km v bezpečnej vzdialenosti, aby sa náhodou nezľaklo. Ženy by fakt nemali písať o takých veciach a hlavne sa do takých vecí starať. A preto som to nechala na mužov.
Mirka Polohová
O tom, ako sme auto kupovali... a nekúpili
Človek (napríklad taký naivný ako ja) by si myslel, že kupovať auto bude zábava. Malo to byť vzrušujúce obdobie, ktoré sa končí obrazom mňa, ako s búšiacim srdcom na dialnici sledujem ako sa ručička posúva od stovky vyššie. Povedali mi, že si mám urobiť "prieskum". Aj som tak začala. Začala som si klikať autobazár za autobazárom, prečítala som hádam všetky články o tom, ako kúpiť jazdenku. Vyklikala som zoznamy málo a veľa kazivých modelov. Dozvedela som sa, ktoré značky nemajú pozinkované plechy. Dokonca viem, po koľkých kilometroch sa menia rozvody. Ó áno viem to! Aj o dieslových, aj o benzínových motoroch.
Mirka Polohová
O sobotách
V piatok sa obyčajne z práce neponáhľam. Stačí, ak prídem domov na večeru. Niekedy mám po celom týždni chuť vyškriabať sa na kopec a zakričať. Nič konkrétne... iba tak si kričať. Naši na to majú iný recept. Rovnako dobre sa pri tom ventiluje a hlavne zabúda. Niekedy aj s trvalým efektom. Napriek definitíve času, ktorý plynie bez ohľadu na to, ako veľmi ho chceme zastaviť alebo zrýchliť. Čím viac toho je, tým viac ma to láka do teplej postele. Dokonca aj vtedy, keď... Našťastie soboty stále patria iba mne. Začína sa to tým, že sa desím obzrieť za seba, pretože by som videla to, ako môj otec poskakuje z konára na konár ako veveričiak Riško.
Mirka Polohová
O cestovaní, vlakoch a sedmičke
Na peróne pred vagónom zvykne v nočom šere postávať sprievodca. Skontroluje mi lístok a povie mi, ktoré kupé je moje. Cestujem lôžkovým vozňom. Nesťažujem sa na spolucestujúcich, netlačím sa v uličke ani sa nedesím cesty na toaletu. Samozrejme, občas to nadhadzuje, trasie, dokonca celkom nepríjemne. Raz je vzduch z klimatizácie studený a inokedy horúci a suchý. Stáva sa, že malé dieťa preplače celú noc alebo vo vedľajšom kupé nejaký chlap chystá drevo na zimu pre celú dedinu. Ale teraz nedávno ma sprievodca poslal rovno do vlaku: Len choďte, nech vám skonroluje mladý pánko lískok. Máte to potvrdené? Mladý pánko mal rukáv previazaný žltou stuhou.
Mirka Polohová
O tom, ako ti hovorím "milujem ťa"
Niekedy, keď otváram sklíčko so zaváraninou uvažujem, či sa o to mám pokúšať sama alebo ho mám radšej rovno zaniesť silnému mužovi. Myslím na to odvtedy, čo mi jedna múdra žena povedala, že muža musíš každý deň pochváliť, položiť mu jednu otázku a požiadať ho o pomoc. Viem, že tým nemyslela, nič veľké. Mala na mysli práve tieto každodenné maličkosti. Lebo napriek emancipácii a napriek modernosti súčasnej doby, stále je nám najlepšie a cítime sa najbezpečnejšie práve vtedy, keď je všetko ako má byť. Keď sa Vianoce začínajú adventom a keď je rodina úplná. Keď muži dolievajú olej do motora a ženy ukladajú na stôl sviatočné koláče.
Mirka Polohová
O tom, čo sa hovorí u nás doma
Oci, mi povedz aj láv jú. Oci, veď mi to povedz. Budeme jak Američania. Alebo sa ma opýtaj, že hau ár jú. Tak jak mi Tom hovorí, helou! Oco si posunie okuliare bližšie ku koncu nosa, pozrie sa na mamu a povie jej niečo ako: už mi daj totu kávu. Ale naša mamka sa nikdy nenechá len tak vyviesť z témy, kým nie je vyčerpaná. Vždy sa pustí do niekoho iného. Do mňa samozrejme zapára so svadbou. Mirka, kedy sa vydáš? Ja to už musím vedieť, žeby som vedela, koľko musím šporiť. Ten tvoj kamarát si ťa chce zobrať? Opýtaj sa ho...
Mirka Polohová
O tom, ako som sa hľadala
Sadla si vedľa mňa, keď som sa unavená a zamyslená vracala domov. Povedala mi, aby som si dala do uší "Annu", vraj potom nebudem myslieť na hlúposti. Tak som začala rozmotávať sluchátka a ona mi rozprávala o tom, že chalani idú z posilky, a preto to okolo "kruhu" tak dobre vonia. Pritiahla som si šál bližšie ku krku a zahľadela som sa na leskú bundu, ktorej spod kapucne vykúkal ošúchaný šilt. Pod pazuchou držala mikinu, ktorej na ramene vysela taška. Mikina sa jemne potácala, šírila okolo seba cigaretový dym a štipľavý zápach potu.
reklama
Mirka Polohová
O teple dotykov
Nemali by nám chýbať. Mali by sme si ich užívať na všetky spôsoby a uvedomovať si, že pre niekoho môžu byť darom.
Mirka Polohová
O tom, čo si prajem dnes
Zhrbený muž kľačal pred krížom a prosil Boha, aby ho zbavil utrpení tohto sveta. Mal na sebe oblek. Starý, zelený, páchnuci po ztuchline starých skríň. Opieral sa o obitú palicu, vyšúchanú jeho vlastnými rukami. Guma na konci jeho palice bola zpolovice ohlodaná. Nič, čo by malo mať svetský význam som u neho nenašla. Sadla som si obďaleč a počúvala, čo mu hovorí a rozmýšľala som, či ho počuje.
Mirka Polohová
A sklamanie pokračuje.
Sme katolíci a katolícka cirkev už 2000 rokov trvá, zostáva a mení sa iba minimálne. Ale pred pár dňami nám ktosi dôležitý z farského úradu povedal: "To, čo trvalo 50 rokov, už nemôže byť dobré." Že to práve vyšlo od nich... Od tých, ktorí by si mali tradície vážiť nadovšetko. Takže znovu sa niečo zmení. Po sklamaní z polnočnej omše, sa čudujeme ďalej. Nebudeme kráčať ráno s košíkom na omšu a posviacku jedál. Nebudeme spievať ráno na našej milovanej Kalvárii a dívať sa ako slnko postupne stúpa. Nie. To, čo bolo 50 rokov dobré už dobré byť nemôže. Najhoršie na tom je, že všetci sa na to pamätajú. Na to, ako sme skoro ráno kráčali na kopec s výhľadom. Muži mali so sebou v striebornej ploskačke kvapku domácej, ktorou si pripili na ďalší dobrý rok. Potom ako prestali pestovať úrodu, pripíjali si aj tak ;). Ženy postávali s košíkmi a nechali sa pokropiť svätenou vodou. Po tom, ako všetko skončilo ponáhľali sme sa domov. Kto prvý prišiel, tam bola v tom roku prvá žatva. Boli to milióny drobností a možno sme spohodlnenli. Boli sme zvyknutí na čas, na miesto, na ľudí. No tento rok to bude inak. Lebo to predsa nemôže byť tak, ako kedysi... Ale prečo?
Mirka Polohová
O nás a o nich
Rok sa prelomil do tretieho mesiaca. Zistila som to pred pár dňami, keď som znovu nesprávne napísala dátum. Sľubovala som si, že tento rok bude iný ako ten pred ním. Plánovala som zmeniť svoj život tak, aby bol niekto spokojný. Nevedela som síce, kto ten "niekto" je, čo sa mu na mojom živote nepáči a čo mi na ňom chce zmeniť, ale mala som neodbytný pocit, že toho robím málo a že mi niečo chýba. Ale po tom všetkom, čo sa v poslednej dobe stalo a po tom, čo som sa ani po týždni nevystrábila z chrípky som si povedala, že nebudem. Nebudem a nechcem! Zvládla som Vysokú školu našej kuchyne a verím, že som pripravená na všetko. Na to dobré ale aj na to zlé, čo ma čaká. Prečo? Preto.
Mirka Polohová
O čakaní na jar a o pokore
V práci som zvykla potichu stláčať klávesy, aby som ani najmenším ruchom nezobudila drobca, ktorý svoju mamu občas systematicky privádzal na okraj. Mračila som sa pri každom hlasnejšom smiechu a rozčúlilo ma každé buchnutie dverí. Stačilo, aby sa na chvíľu pohol a utekala som ku kočiaru "trošku ho pokývať". Mala som pocit, že musí vedieť, že nedovolím, aby sa mu niečo stalo. Aj to vedel, že strážim jeho spánok ako svoj vlastný. Znamenal pre neho pár centimetrov navyše, pre mamu trochu odpočinku a dopísaný e-mail.
