Mirka Polohová
O jeseni, prvých gaštanoch a radosti
V ten deň sa slnko konečne predralo cez závoj oceľových oblakov. Nebo bolo tak modré, až pálilo oči.
Píšem o tom, čo vidím, čo cítim a keď mi je dobre, tak nepíšem takmer vôbec. Zoznam autorových rubrík: Čriepky detstva, Cooltúra, Zamyslime sa, Súkromné, Nezaradené, Na poslednej strane
V ten deň sa slnko konečne predralo cez závoj oceľových oblakov. Nebo bolo tak modré, až pálilo oči.
Niekedy sa zobudím a cítim sa dobre. Sadnem za volant a po prekonaní malého kúsku diaľnice, prídem domov. Že tam boli, som vedela. A kdesi je ešte jeden pár. Spodky, pár ponožiek a nohavice s vreckami.
Ešte stále ma trošku napne, keď si na to spomeniem. Prepadne ma to vždy, keď zabudnem, prečo sa vlastne cítim tak mizerne. Svadobný plánovač som odložila, prestala som vyberať v mysli šaty. Povedala som to doma, dokonca bez plaču.
Keď nám pred 3,5 rokom povedali, že bude žiť len dva roky, prijali sme to s odmietaním. Koniec, koncov popieranie je prvé štádium smútku. Mysleli sme si, že nás to pohltí a každý deň bude čierny, no nie je to mu celkom tak.
To sú presne tí ľudia, ktorí sa vzdávajú mäsa kvôli vyššiemu ideálu. Nechcú sa podieľať na týraní stoviek či tisícok zvierat. Nemusia... Majú totiž úplne vlastnú predstavu o tom, ako svetu pomôžu. Láskou utýrajú jedno, za ktoré zaplatia pár litrov.
Michal potichučky hovorí a snaží sa nepovedať nič kontroverzné. Poznám to podľa toho, že drží hlas v zvláštnej polohe a od klávesnice placho zazerá na miesto kde sedí ona. Ľahko postihnutá. A ja v tom istom čase sedím za volantom, rukou som uz dvakrát udrela do prístrojovky, aby som si uľavila. Spustila som okno a odolávam potrebe gestom vyjadriť názor na toho idiota, čo mi dýcha na zadné sklo. Okrem toho, že sa na mňa lepí ako starý zlozvyk, má zadok naložený ťažkým diaľničným kameňom. PMS je tu, klope nám na nervy...
Bohužial po naozaj zvláštnom filmovom zážitku a veľkej káve som nemohla inak, iba ísť podľa predpisov. Bola tam 40tka, drahý pane v zelenej felícii. Možno som nemala mať spustené okno a počúvať Nohavicu, ale je to moje právo. Tak kurnik, prečo si musel okolo mňa prefičať ako taký idiot. Boli sme v jednosmerke ak si si nevšimol a isto si si nevšimol ani tie autá, čo boli pozdĺžne zaparkované a zužovali cestu. Oškrel si mi spätné zrkadlo a vystrašil si ma tak, že som na teba zatrúbila, až keď som sa spamätala z toho šoku!
Páni, aj Vám sa stáva, že odpoviete pravdivo a predsa neúspešne... Na slovách záleží. Nestačí povedať veď som ti pred mesiacom povedal, že si pekná, nič sa odvtedy na danej skutočnosti nezmenilo... toto je veľmi málo. Musí to ísť ďalej. Oveľa ďalej... Ako? Takto!
V prvom rade sa ti chcem predstaviť. Som Mika. Nemám rada, keď mi komolia meno, hlavne preto, že sa to stáva často. Pár mojich bývalých mi dokonca vravelo, že im to príde ako nadávka. No toto meno kráča so mnou a niekedy oproti mne už veľmi dlho. Ale chcela som hovoriť o sebe. Keď už je ten máj, tak som ti chcela povedať, že som strašne fajn. Naozaj. Ľudia sa so mnou cítia dobre. Dokonca ma tí z nižších kást obdivujú. Hovoria v súvislosti so mnou o kráse, nádhere. No nie je to tak celkom, ale každému sa páči niečo iné. Dokonca som aj inteligentná alebo sa to o mne hovorí. Hovoria o mne, že mám rozhľad a vyznám sa v mnohých veciah. Dievča do koča aj do voza. Aj to o mne hovoria. Pôsobím sebavedomo, ale niektorí vo mne vidia vystrašené dievčatko. Aj to je pravda. V máji ale aj v iných mesiacoch je do mňa veľmi jednoduché sa zamilovať. Viem pôsobobiť zmyselne, možno dokonca milenecky na tých, ktorí nehľadajú nič vážne. A viem byť seriózna a rozvážna. Takže zapôsobím aj na tých, ktorí hľadajú manželky a matky pre svoje deti. Som prístupná rôznym veciam, ktoré život spestrujú, takže do istej miery môžem pôsobiť tajomne, tmavo, zaujímavo a dokocna sexi. Ako som ti už povedala, je veľmi
Vážený klient, na základe dôkladého posúdenia poškodenia Vášho motorového vozidla EČV: PO - XXX - AP z fotodokumentácie vyhotovenej na obhliadke, Vám oznamujeme, že Vami uplatnený nárok na náhradu škody považujeme za neoprávnený, nakoľko zdokumentovaný rozsah a charater poškodenia je vzhľadom k opísanému priebehu dopravnej nehody poisteným a poškodeným z technického hľadiska neprijateľný. Vaša poisťovňa.
No nič s tým nenarobím, som žena. Chcela som občas pôsobiť nezávisle a rozhodne, ale pravdou bolo, že som sa často strácala vo svojich pocitoch. Ľahko som si vybudovala vzdušné zámky a potom nedávala pozor na to, kam padám. Vtedy sa stávalo, že som bola prostriedkom. Prostriedok na to, ako vyplniť prázdno v živote, prostriedok ako znovu začať, ako získať niečo, čo sa dlho hľadá, prostriedok na plnenie snov. Nebola som dôvodom prečo byť, budiť sa ráno a usmiať sa pri pomyslení na tmu. Teraz chcem byť dôvodom. Nikdy sa už neuspokojím s rolou prostriedku. Poznám svoju cenu. Ženy sa často uspokojujú s rolou prostriedku, lebo na to majú vo svojich očiach tie správne dôvody. Ale majú aj na výber.
Neviem či to bolo tými nekonečnými hodinami vo vlaku. Ani neviem koľkokrát som prestupovala a koľkokrát som sa snažila nadviazať konverzáciu s mojou spolutrpiteľkou. Cítila som ako mi k večerným hodinám stúpa teplota a krk som cítila na oboch stranách, nemohla som prehĺtať ani oprieť si hlavu bez toho, aby mnou neprenikla bolesť. Bola som unavená, nemohla som spať a zároveň som veľmi chcela. Aspoň na chvíľu môcť úplne vypnúť. Všetko bolelo, krížová chrbtica a opuchnuté nohy. A potom prišli šoky v predposlednom vlaku, v poslednom vlaku... Nikto ma nečakal na stanici, bezdomovci si odo mňa pýtali drobné a jedlo. Dala som im všetko čo som mala v taške. Sama som nemohla prehltnúť ani vodu. Keď som sa konečne dostala domov, čakala ma ďalšia rana... Moje milované knihy rozhádzané po celom dome ako závažia na novoosadené prahy. To ma dostalo, silnešie ako paralen, ktorý som zajedla ibalginom a zapila toľkou dávkou vody, koľko som zvládla, kým mi nevyhŕkli slzy. Vliezla som do sprchy, ale nemohla som si ani poriadne umyť vlasy... Všetko na mňa v tom momente doľahlo. A tak som tam sedela, opretá o múr a počúvala zvuk vody....
Trochu o nich, trochu o nás... Vlastné skúsenosti...
Dvaja ľudia išli na úrad a podpísali papier. Neodsúdila som to, iba som povedala svoj názor. Okamžite som bola odsúdená za staromódnosť. Áno, som presne taká. Nemyslím si, že by sa deti mali rodiť mimo pevnej štruktúry a verím, že podpísanie papiera by malo niečo zmeniť. Myslím si, že je dôvod na to, aby ľudia nežili na divoko. Nie sú to len deti, papier z nás nespraví rodinu, ale skôr verím v to, že ak sa rozhodneme vytvoriť bunku, bude to železobetónová konštrukcia, ktorú len tak ľahko niečo nevyvráti.
Žiadne e-maily, telefón utíchol. Posledný emergency fax prišiel dnes o siedmej ráno. Všade je ticho. Počuť tichý zvuk kopírky. Z počítača konečne zaznelo to dlho očakávané: We done it all... A veselo sa usádazame, vypisujeme obálky a tešíme sa úctyhodnej kôpky papiera, čo sa nám nazbieral...
Takto nejako vyzerajú naše rodinné rozhovory. Otec prepletá prstami. Lúska arašidy alebo s okuliarmi na konci nosa číta manuál k novému digestoru, vyrezáva ďalšiu dierku do koženého opasku a niekedy krúti hlavou nad ťažkou krížovkou. Sestra pravidelne vyťukáva správy tlačítkami na telefóne a mamka stojí na jednej nohe pri sporáku. Prsty ľavej si opiera o pravý nárt na nohe a podchvíľou rytmicky prestupuje. Všetci vieme, čo to znamená. Zošmyknem sa z linky, šálku s kávou odložím a preberiem jej miesto pri pariacom sa hrnci.
Vždy som trvrdila, že na úradníkov treba ísť ich vlastnými zbraňami. Akosi rozumiem aj tomu, že nemajú dostatočne zaplatené za to, že sa musia denne trápiť s nami. A my vieme byť zlí, nepríjemní a mať požiadavky, ktoré sú nesplniteľné. Tak som teda prišla v nestránkový deň na úrad. Odzbrojila som ich jednou základnou vetou: Viem, že dnes nie je stránkový deň, ale...
Bolo to len pár dní potom, čo sme definitívne opustili sídlisko a presťahovali sme sa do zeme nikoho. Domček konečne prijal všetko, čo sa do neho zmestilo a možno aj niečo navyše, veci si postupne nachádzali svoje miesto a rovnako tak aj my... Trochu som sa cítila, ako keby mali vybudovať nejakú vodnú nádrž a my sme sa museli rýchlo vysťahovať.
Nie všetci máme rodiny, ktoré s nami strávia najkrajšie sviatky v roku. Možno takéto predčasné slávenie Vianoc nie je zdravé ale niekedy nezáleží kedy, ale ako. A predsa najlepšie je to v kruhu priateľov a známych, ktorí pre nás znamenajú viac, s ktorými sa možno stretávame každý deň, no predsa máme pocit, že si musíme nájsť chvíľu, aby sme sa poďakovali a povedali si Šťastné a veselé, sme radi, že sa máme!.
Je to jeden muž. Má niečo pred tretím krížikom a u nás doma ho voláme omietka alebo stierka. Stále, keď príde k nám, zastane na dvore a spýta sa na tie isté veci. Budete dávať omietku alebo stierku? a samozrejme klasické Otec je tu?...