Neprestáva ma prekvapovať ani vtedy, keď si sadám na sedadlo, vyťahujem peňaženku, kartu na zľavu. Všetko prebieha v takom zaužívanom rytmne a pritom mám pocit, že sa musím usmievať. Recitujem svoju destináciu a on vyťukáva informácie a podáva mi lístok.
- Ósémdesiatdvá centóv. Ako pre vás. Lístoček páči sa...
Prechádza po vlaku, štiká lístky a potom urobí niečo, čo sa naozaj vidí už iba vo filmoch.
- Následújúca stánicá Kýsák, préstúp na vlák íntérsítý do Brátíslávý.
Pamätám sa, že mi takto ohlásil stanicu, keď som cestovala na takú diaľku úplne prvý krát. Bola som prestrašená. Jednu či dve zastávky po Prešove si ku mne prisadol, natiahol ruku a opýtal sa, či si môže prelistovať noviny. Sedel oproti mne, vzal do rúk noviny a otváral stránky. O dve minúty znovu vyšiel, znovu sa vrátil k novinám a znovu listoval. Potom sa postavil...
Poďakoval sa a zakričal: Kýsák, prestupujte!
Odľahlo mi. Zrazu som sa cítila dobre, dokonca bezpečne a príjemne. Cestovala som so sprievodcom Miroslavom, ktorý sa o mňa postará, ktorý mi odpovie na otázky a dokonca bude pri mne chvíľu sedieť a listovať si v novinách a mňa to naplní pocitom, že nie som sama a že sa možno v tom veľkom svete nestratím.
Máme šťastie, že ho máme, aj keď je úplne nenápadný, stojí za to si ho všimnúť.
