Gréci, ktorých tam pravidelne stretávame mi dali dokonca grécke meno. Volajú ma Helena, alebo ako to oni vyslovujú tým svojím morským prízvukom "Eleni". Gréci sú výnimoční ľudia, ale urcite sa nedajú spoznať len tak, niekde vo vychýrenom letovisku. Za nimi treba ísť na miesta, kde len tak cudzincov nepustia.
Netreba si ich predstavovať ako obchodíkov pri stánkoch so suvenírmi. Musíte ich najprv vidieť ako prehadzujú guličky pomedzi prsty, ako na kamenistej pláži sedia na stoličkách a nič nepijú. Len tak sedia a rozprávajú sa až stereotypne nahlas.
Ak sa na nich prestanete pozerat očami turistu, nájdete odrazu veľa rôznych vecí, ktoré vás prekvapia. Majú ligotavé oči a neboja sa vás dotknúť. V Amerike by už polovica ich populácie čelila obvineniam zo sexuálneho obťažovania, ale tu nie... Pri raňajkách, keď sa nás majiteľ hotela pýta, či si dáme kávu alebo čaj, nás všetkých potľapkávala po pleciach, opýta sa "sleep good?" a zloží si ruky pod hlavu, aby dokreslil, čo má na mysli. Prinesie mi mlieko navyse, lebo vie, ze kávu mám v grécku rada, na jemný spôsob.
V Xylokastre je aj more iné. Pôsobí veľmi dravo, niekedy až rozčúlene, ale nikdy nenaháňa strach. Správa sa ako priateľ a my sa mu odmeňujeme hladením jeho kučeravých vĺn.
