Hostel, v ktorom sme bývali bol našťastie stále v stavebnom procese. Izby boli čerstvo vymaľované, bez stopy po tarakanoch, či iných pôvodných obyvateľoch. Aj samotný fakt, že som prvý človek, čo spí v tejto krásnej a klasickej posteli ma upokojoval. Z prestieradiel a diek síce sem-tam nejaká tá moľa vyletela, ale na to som bola pripravená.
Kyjev je zázračné mesto. Z rozprávky do tragického príbehu matky a dcéry je iba kúsok. Sociálny systém biedny a rozdiely medzi bohatými a chudobnými obrovské. Na Majdáne je podchod. Podobných sú v Kyjeve i okolitých mestách desiatky ba stovky. S jedným rozdielom. Bez akejkoľvek metafory môžem povedať, že nebo od pekla oddeľujú jedny sklenené dvere. Pred "nebeskými dverami" stoji dvojica "svätých Petrov", ktorí rozhodnú o tom, či vás nechajú prejsť zo sveta narkomanov, žobrákov, prostitútov a prostitútiek, mladých oblečených v čiernom, hrajúcich na gitare do sveta celkom iného. Stačí vyzerať k svetu, nebyť pod vplyvom alkoholu a preukázať sa finančnou hotovosťou. Potom môžete prejsť na druhú stranu sklenených dverí... Privítajú vás značkové obchody, svetové značky oblečenia, parfémov.
Na inom mieste sme našli iný podchod. Z tohto sa ozývala hudba a spev. Postarší pán sedel na stolčeku a na akordeóne vyhrával polku, valčík i zvláštne clivé medlódie. Muž a žena vedľa neho spievali. Podchod bol naplnený tancujúcimi ľuďmi každého veku. Od detí, cez mladých pubertiakov až po starčekov a starenky. Tancovali a zabávali sa. Nikto si nás - zvedavcov s fotoaparátmi - nevšímal. Neskôr nám domáci vysvetlili, že každú sobotu, keď je hlavná ulica uzavretá, stretávajú sa ľudia v tomto podchode, aby si oddýchli po celom týždni. V tomto podchode nebolo vidieť žiadne rozdiely. Všetci tancovali spolu, na rovnakú hudbu.
Kyjev je mesto rozdielov i podobností. Žijú v ňom viac ako tri milióny ľudí. Chudoba a zima sú ich hlavnými nepriateľmi. Ale ako povedal Jura: "Je to naša domovina, náš kraj, nezvdáme sa ho a urobíme ho lepším...."
