- A ešte dlho budeme čakááááť - spytovala sa a detskou netrpezlivosťou poskakovala na mieste.
Otec si na chvíľu kľakol a posadil si ju na kolená. Skúšal upútať jej pozornosť rôznymi spôsobmi a keď prestalo zaberať všetko ostatné, vysadil si ju na plecia a rozerdžal sa ako koník na dostihovej dráhe. Poskakoval a dievčatko vykrikovalo radosťou.
Okolostojaci sa samozrejme tvárili rôzne. Jedni sa odsudzujúco pozerali na detský krik, iným som v očiach videla spomienky na vlastné detstvo. Žena, ktorá stála neďaleko držala v rukách zákerné tesco-tašky, ktoré sa jej postupne zarezávali do dlaní.
A tak sme tam všetci čakali. Po chvíli prišli dva autobusy. Malá zakaždým spustila bojovné "idemééééé", ale zakaždým bola sklamaná.
- Tatíííí mne už je zííímááááá.
Tati si ju vzal na ruky, pritlačil k sebe silno ju stískal. V tom ako na zavolanie prišla 27čka.
- Pozri Janulka už ideme. Šup a rýchlo sme doma.
Odkedy som prišla na zastávku prešlo 17 minút. Nohy som mala premrznuté, rukami som sa vešala na tyč, aby som nespadla, ale bola som rada, že o chvíľu budeme všetci doma.
