Ako sám hovorí, nie je tučný, iba má zle rozložené svaly.
Nikto vlastne netuší, ako sa správne stromy orezávajú. Jednoducho sa pokýve konárom, ktorý je vysušený a orežú sa kúsky, ktoré trčia z kmeňa ako divé výhonky.
Lebo pri práci sa nehovorí. Nie toľko, ako by si človek myslel. Nie pri lámaní konárov, nie pri vyhrabávaní trávy. A ak ostanem ticho na viac ako desať hodín - po tragicky prekomunikovanom týždni - zistím, že všetky tie krásne veci, ktoré som chcela povedať sa vo mne rozrástli. A všetko to zlé, čo som mala na jazyku sa vyparilo. Potom môžem sedieť v kuchyni. Zohrievať si nohy v baraních papučiach z Noweho Targu, popíjať vínko alebo si zahryznúť do niečoho, čo som iba pred chvíľou vytiahla z rúry.
Ľahkosť, s ktorou vyhrabávam suchú trávu, vyťahujem ostrihané konáre, sťahujem ich na hromadu, aby vyschli, je iba predstieraná. Už som si odvykla. Na druhý deň ma bolia ruky a navečer mám opuchnuté nohy. Aj mama predstiera. Vraj jej nevadí prizerať sa tomu, ako sa oco rukami spomalí pri zoskakovaní zo stromu. On sa zasa tvári, že ho neprekvapilo, že mu to stále ide, aj keď sa mu drží o niečo ťažšie.
Fyzická práca ma upokojuje. Myslím stále iba na to isté. Ako prehodiť konár cez hlavu tak, aby dopadol do stredu pahreby, ako si ušetriť cestu na koniec záhrady, pretože je to strašný kopec. Zabúdam na poznámku, ktorou ma otrávila kolegyňa, netrápim sa pre tabuľky, ktoré treba vyplniť. Dokonca zabúdam aj na to, ako si Nat opiera hlavu o ruky a trápi sa kvôli ... a vlastne... škoda rečí.
Takže pracujeme, upratujeme, skrášľujeme a skladáme. V kancelárii po mne neostávajú ani papiere. Celá moja práca je v malej skrinke. Ale v sobotu večer sa teším, že prádlo uschlo, že podlaha je čistá a cez okná prúdi červenkavý západ slnka.
