Povedala som si, že ma celkom iste čaká príjemný večer s milou, aj keď trochu nemotornou tridsiatničkou, na ktorú som si zvykla. Druhú knihu Helen Fieldingovej som mala prečítanú už nejaký ten čas a vedela som, že sa všetko napokon dobre skončí. Možno boli moje očakávania nasadené príliš vysoko alebo sa tvorcovia riadne sekli. Skôr to druhé. Scenár je až smutne prázdny. Scény sú samoúčelné a zachádzajú do lacnej situačnej komiky. Kým s Bridget z prvého dielu sa dalo zosobniť, táto "dvojka" je ľahším odvarom Charlieho Chaplina. Využitie hudby sa s jednotkou nedá v žiadnom prípade porovnávať. V prvej časti sa hlavná hrdinka dostávala do zvláštnych a komických situácií, no zväčša nie svojou vinou. Sedela som v kine a držala jej palce, no teraz som bola iba sklamaná z toho, ako ju scenáristi "nechali v štichu". Každá komická scéna bola prehnaná a ťažilo sa najmä z náhody. Dokonca aj herečka veľkého formátu – za akú Renée Zellweeger určite považujem – mala problém urobiť zo seba až takého idiota. Určite sa jej ani nesnívalo, že bude nakupovať tehotenský test po nemecky so stále upnutými lyžami alebo ju jej priateľ nechá hovoriť na hlasitom odposluchu o jeho zadku v prítomnosti zástupcov diplomatických misií z celého sveta, alebo že sa v kaluži na ceste nájde toľko vody, aby jej to vystačilo na výdatnú dvojitú sprchu.
Celý film sa dá zhodnotiť dvomi slovami: sklamanie a smútok.
