Aj keď vonku sa hlásila zima, vo vnútri vládla pokojná jeseň. Z každého obrazu sa ku mne šírila hladká para jesenných hmiel.
Až som sa zahanbila, že napriek tomu, že sa hlásim k tým pravým patriotom z východu, o skrytom poklade som netušila.
V galérii ma nenápadne nasledoval starší pán. Pri každom obraze postál iba chvíľku, veľavýznamne pokynul hlavou a zakaždým povedal nahlas jednu - dve vetičky. Vraj "je to presne jeho štýl", že vraj "toto je blízko miesta, kde sa narodil", a že "presne to som u neho naposledy videl".
Nedalo mi, a spýtala som sa, či pozná autora a čo o ňom vie...
Juraj Kresila bol výnimočný človek, na vysokú školu sa nedostával ľahko, nežil jednoducho, v podkroví má vraj celú zbierku podobných obrazov, vraj si veľa nechával, iba pre seba. Možno nechcel prísť o kúsky svojej duše.
