Skončili sa dovolenky, spálené miesta sme si potreli panthenolom a plavky zavesené a vysušené zase na chvíľu odložíme do zásuviek. Za letom mi nikdy nebýva ľúto. Nevyžívam sa v horúčavách, ani dusnom vzduchu. Z prvých slnečných lúčov, ktoré mi vyťahujú pehy na nose sa teším, ale potom je to o spotených telách v autobusoch a o túžbe aspoň na chvíľu strčiť hlavu do chladničky.
Preto mi nikdy nechýba leto. Vystrieda ho jeseň. Vtedy sa môžeme držať za ruky a hovoriť si o láske, keď padajú farebné listy zo stromov. A ja nepotrebujem kyticu zo slnečníc, úplne mi stačí tá z farebných listov. Aj objímať sa môžeme, hoc aj veľmi dlho. Trošku sa zohrejeme za západu slnka a povieme si, že ten čaj s rumom by mohol mať aj romantickejšiu verziu.
Stále budem sedávať v parku, no možno už nie tak často a tak dlho. Budem si nadávať na drzého Milera a znovu prečítam Olivera Twista. A doma za dlhých zimných večerov mi vždy dobre padne Dickens. Rozosmeje ma a nahlas si budem čítať celé vety plné viktoriánskeho pátosu. A keď si konečne kúpim lampu, budem zaspávať priamo na stránkach milovaných kníh.
Taká bude moja jeseň. A ak sa nestane priveľa katastrof, ak v Číne nezhorí sklad, ak neprídem o okno a počítač nevypovie službu, nejako sa už pretlčieme. Lebo jesene sú každý rok takéto. Nič si nepýtajú a nesnažia sa na seba upozorniť. Sú iba predskokanmi pred zimou, prechádzajú pokojne a do Vianoc si na ne nikto nespomenie. Na vôňu pooranej zeme a vôňu dozretých jabĺk.
A tak ako každý rok, aj tento rok túžime po dlhých prechádzkach a potom po šálke horúceho čaju pod dekou s niekým, kto nám bude dýchať do dlaní, keď prídu prvé mrazy.
