Niekedy ma zvyklo otravovať, keď ma nútili pozerať staré filmy. Netušila som, ako ma práve toto môže obohatiť. Čo mi to môže dať? Scény sa mi zdali zbytočne pomalé a to, čo nazývali romantikou či poetikou vyznievalo pateticky.
Neskôr som to pochopila. Dostalo sa to mi to pod kožu a do mojej peknej hlavičky. Doba. Doba sa mení. Všetko sa hýbe, svet sa krúti stále rýchlejšie a my sa prispôsobujeme. To čo sa pred 50 rokmi zdalo tvorcom prirýchle a priodvážne je teraz považované za priemerné a "o ničom". Došlo mi to vtedy, keď som čítala knihu z ´88 a v poznámke pod čiarou bolo vysvetlené slovné spojenie – budovať image. Už len fakt, že v súčasnosti máme slovenskú podobu tohto – ešte pred pár rokmi totálne neznámeho – slova, je dôkazom vývinu a prispôsobovaniu sa jazyka, našej slovnej zásoby a nás samotných.
Ale ak sa pokúsime pozerať na filmy, knihy očami doby, dokážeme ich vnímať inak a nanovo. História nás obohatí. Nemusíme si ani pamätať mená všetkých hercov a režisérov, nemusíme vedieť presný rok výroby filmu. Stačí, že si zapamätáme pocit z obdobia, v ktorom bol film natočený. Povie nám to veľa o ľuďoch a ich pohľade na svet.
