Uniformita ako taká je podľa mňa niečo zbytočné a hlúpe. Okráda nás to o možnosť spoznať človeka bližšie. Každý prejav kreativity alebo osobného vkladu nemusí byť predsa a priori zlý alebo komplikovať situáciu.
Je mi jasné, že texty, ktoré odovzdávame ako zápočtové práce, a ktoré by mali byť písané našim jazykom musia mať formu. Nemôžu byť písané rukou alebo nebodaj na písacom stroji. Na počítači pekne vypracované a pekne upravené listy sú predsa omnoho prehľadnejšie. Ale čo nám normostrana povie o osobnosti študenta? No asi toľko, že si vie zapísať poznámky o tom, koľko riadkov má byť na strane, že odseky majú byť v bloku, že kurzívou sa označuje tak maximálne citát.
Nehovoriac o občasných výnimkách: Ako keď profesor vyžaduje odsek nie podľa tabulátora, ale 0,66 cm od okraja.
Ak si vezmete do ruky prácu, ktorá je písaná štrnástkou písmom s dvojitým riadkovaním, je vám jasné, že žiačikovi sa pravdepodobne nechcelo babrať s písaním a tak si uľahčil prácu tým, že vytvoril poriadne natiahnutý text. Ak si zvolí jednoduché písmo, je to klasik, ak použije tučné a nepravidelné písmo, možno je tak trochu ešte dieťa...
Milión príkladov a milión otáznikov- ako a prečo.
No uniformita poskytuje len veľmi málo takýchto možností. Pre mňa znamená klietku. Áno dá sa prezentovať v texte. Myšlienky predsa majú zvláštnu formu a nemusíme ich zaodievať vždy do špeciálneho druhu písma. Ale obmedzovať sa v čase, keď máme otvorené všetky dvere?
