Samozrejme, že neveríme na to, že všetky príbehy vo filmoch nie sú pravdivé. Občas si možno prajeme, aby boli. Tak napríklad Klopanie na nebeskú bránu.
Mám rada filmy, ktoré dokážu na plátne žiť svojim vlastným životom. Dokonca natoľko, že aj obecenstvo cíti prítomnosť príbehu všade naokolo. Smejeme sa, keď dvaja blbci v čiernych oblekoch rozprávajú o nezmysly, ale pri mozgovom záchvate zrazu všetci stíchnu a nikto sa neodváži ani pohnúť. Táto chvíľa je príliš vážna. Cítime, ako by sa nám ten človek zrútil priamo pod nohami a najradšej by sme sa sami rozbehli do lekárne pre úľavu.
Komédia s príchuťou života. Trochu trpká. Pravdy vyjde najavo pod číslom 1. nech už je to trojka alebo cadilac pre mamu.
Martin a Rudolf. Obaja si túžia splniť sen a paradoxne ten, ktorý trpí najviac naučí toho druhého žiť.
Film plný zvláštne romantických momentov. Muži rozdávajúci peniaze, ako keby spadli z neba. Plačúci Elvis v daždi. Malé klamstvá o tom, kto pozná aké je more.
Celý čas sa iba obávam jedného. Dostanú sa nakoniec k moru? Splnia si sen?
V nebi sa hovorí iba o mori. O tom, ako sa sfarbí na červeno, keď zapadá slnko. Jediný plameň, čo svieti, je ako ten, čo horí v našej duši.
Odkaz filmu je prostý: Nemusíš sa báť. Smrť je zavŕšením cesty, je to, ako nájsť svoj domov.
