Najhoršie je to vtedy, keď ste človeka dlho poznali a milovali. Vtedy vám dôjde hromada vecí, ktoré už spolu nikdy nebudete môcť robiť. Snažíte sa podporiť pozostalých, byť smutný ale nerobiť žiadne patetické scény. Vyrovnávate sa s pocitom straty a do toho všetkého zaznievajú slová kňaza. O večnom odpočinku o nebi, o nekonečnej láske. Ale nič z toho čo povie, neprináša úľavu. Nič z toho čo si myslíme nemá zmysel.
Najhoršie je to vtedy, keď ste človeka dlho poznali a neznášali ste ho. Vtedy vám dôjde hromada vecí, ktoré už spolu nikdy nebudete robiť. Nikdy mi už nepôjde na nervy to hlúpe falošné pospevovanie, už sa nebudeme hádať. Vyrovnávate sa s pocitom straty a do toho všetkého zaznievajú slová kňaza o tom, že všetci sme v podstate dobrý. Je vám do smiechu, keď myslíte na to, ako podvádzal svoju ženu, ako klamala o svojom veku. Na ničom z toho už nezáleží.
Raz som zažila ten pocit. Chcela som ich poprosiť, aby ešte raz otvorili truhlu. Veď čo ak sa preberie. Nebolo to spravodlivé, že odchádza. Mali by skontrolovať pulz ešte raz. Keby mu dali ešte jednu šancu, možno by sa prebral.
Bojovať proti niečomu, čo sa nezmení, bez ohľadu na to, ako sa snažíme. Je to ako snažiť sa zachytiť prúd vody, ako lapať po vzduchu vo vzduchoprázdne... Bezmocnosť. Najhorší pocit.
