Nechápala som na čo myslí. Videla som ho prvýkrát v živote, nevyzeral na to, že by nemal na telefón alebo mal hocičoho menej ako ja. A predsa som videla jeho mokré oči, akési unavené. Díval sa na mňa akoby čelil priamemu slnku a napriek tomu, že so mnou hovoril pozeral viac z okna ako mojim smerom. Topila som sa v tichu a nevedela som čo povedať. Pravdou je, že som sa začala aj trochu báť. Mohol to byť masový vrah, mohol to byť násilník alebo nebezpečný cvok... A potom prehovoril znovu.
"Naozaj vám zavidím. Hovorili ste teraz s nejakým priateľom alebo kamarátom a tak ste sa s ním bavili. Tak voľne, spokojne..." urobil zvláštne gesto rukou, viac pre seba ako pre mňa. Potom hovoril ďalej, ale zrazu som nadobudla zvláštny pocit, že ani nevníma, že som tam.
"Normálny telefonát s blízkym človekom. Nič vás netrápi. A večer sa stretnete a budete sa rozprávať. A vy sa budete usmievať tak, ako ste sa smiali teraz, keď ste telefonovali. Tak vám závidím... priateľov."
V tom mobil zazvonil znova. Volala mi Katka a po chvíli vysvetlovania toho, čo sa u nás večer bude diať, prijala nevyslovené pozvanie a prihodila malý drb z jej pracovného dňa.
A muž hovoril ďalej: "To nemá každý. Šak aj rodinu môžete mať, ale to nie je vždy také. A vy máte priateľov a znovu ste len tak telefonovala." V tom do kupé vošiel sprievodca. Zarazene som mu podávala lístok a kartu na zľavu. Keď sa otočil k spolucestujúcemu, ten poklepal po taške a povedal: "Režika." Sprievodca zatresol dvere na kupé a odišiel. "Vidíte ako jednoducho mi uveril..."
Usmiala som sa a povedala vetu, ktorá spustila jeho ďalší monológ: "Viete, asi ho presvedčilo niečo vo vašich očiach."
- Vy veríte očiam? To by som nerobil. Ne. Veriť očiam sa nedá. Nie. Nedá sa vôbec veriť. Nie. A čo to vlastne čítate?
Za každým nie kýval záporne hlavou. Presviedčal akoby sám seba. Keď som mu ukázala knihu. Zareagoval veľmi podráždene. Vraj takým textom nerozumie a že sú zbytočne komplikované.
Keď sme zastali v Kysaku, do kupé nastúpila malá vzorka rodiny z východu. Veľmi slušne nám prosili, či by si nemohli prisadnúť. Starší pán a mladý párik. Do kupé sa nám aj s nimi nasťahovala trojkolka, použitá a trošku ošúchaná. Dva veľké a podľa všetkého ťažké kufre a jeden malý bicykel s pomocnými kolieskami. Ani ten nebol nový. Vrchná časť zvončeka chýbala a riadidlá boli oškriabané a otlčené. Ľudia, ktorí nastúpili boli celí rozjarení, cítila som z nich atmosféru, ktorú som prežívala sama, keď som sa po 4 mesiacoch vracala z USA domov.
- Tak ju vidím, celý deň. Tak znam, že nas čaká. Kupili sme pre malu taky bicigľik.
Vysvetľuje mi muž a usmieva sa. Vpredu mu chýba zub a jeho tmavohnedá tvár celá vráskavie, že to vyzerá, akoby sa smial celý človek. Pýtam sa ho odkiaľ cestujú a kam. Obyčajné vlakové rozhovory. No ich jednoduché sťastie mi po celom týždni príde ako balzan na dušu.
- Ta robime na Čechoch, take plasty. Šicko možne. A tu so synom i s nevestu mame teraz voľno. Sme robili šesťdesiať dní a teraz idezeme domov na dva tyždne.
Zato, že zapratali celé kupé sa ospravedlnil a potom povedal, pre koho sú darčeky určené. Dokonca aj smutný pán od okna sa zapojil do konverzácie. Kládol otázky a dokonca prezradil niečo málo o sebe. Jeho oči sa nezmenili, ale hovoril inak.
Cestou domov som sa pýtala sama seba. Aký bol vlastne rozdiel medzi nami. Ja rozmaznané dievčatko, ktoré nezvláda zmenu v pomeroch, no stále jej ostáva istota priateľov doma. Pán, ktorí stratil všetky istoty v živote a prestal veriť na všetko. Jednoduchí ľudia, ktorí sa vracajú domov a nesú si so sebou istotu rodiny a lásky. Napriek tomu, že nemali toľko čo my, ani také perspektívy (profesionálne, životné), tento piatok vyhrali. Jedna nula pre nich.
