Priznávam sa, že som čakala to, čo sa neskôr stalo. Sestrička zatvorila dvere, no predtým povedala:
- Počkajte tu. Máte kartu poistenca?
Kartička sa objavila, dokonca po minútke sa objavila aj sestrička a pozvala muža do ordinácie. Až vtedy som si všimla, že vysoký muž kríva.
- Kde vlastne bývate?
- No tu... pod... na ulici..
Sprievod uprel pohľad na sestričku. Skúšali odhadnúť, či im táto prostá úprimnosť pomohla, alebo im za ňu ukážu vonkajšiu stranu dverí. No sestrička natiahla ruku, aby mužovi pomohla a potom zavrela dvere. V čakárni nebolo veľa ľudí a ako som tam sedela, zrazu som mala pocit, že som sa stala svedkom niečoho naozaj veľmi súkromného.
- Asi ho dajú do nemocnice... šak keď to uvidí doktorka... Dobre, že povedal... šak to treba povedať. Ne?
Žena vo fialových ponožkách sa posadila na stoličku a čakala. Poklepkávala nohou a pohľad upierala do zeme. Muži zatiaľ živo diskutovali o tom, čo bude, keď sa otvoria dvere, ako dlho v nemocnici neboli a či ho vôbec vezmú.
Keď sa po hodnej chvíli dvere znovu otvorili, pokrivkávajúceho muža obklopila celá jeho skupinka a zasypávali ho otázkami. Sestrička ešte vysvetľovala žene, kde je röntgen a zaplavila ju celou hromadou iných informácií a malých bielych papierikov so žiadosťami o vyšetrenie.
- Rovno tu po chodbe a potom do prava... S tym na prve poschodie.... a tu... dolu vozik.... prejsť cez cestu... na druhej strane.... potom k nám, už bude krv.
Štvorité "ďakujeme" sa odrazilo od prázdnych stien čakárne a sprievod sa pohol. Intenzita hluku stúpla ako krívajúceho muža bombardovali salvy hlasných otázok. Žena vo fialových ponožkách ho držala za ruku a Miro mu ponúkal rameno na opretie.
- Pán Poloha...
Postavila som sa a vošla do ordinácie. Dnes mám akosi pocit, že všetko bude v poriadku. Na svete sú stále dobrí ľudia. Nebojím sa oň.
........................................................................................................................................
Vaša Mika
