Pamätám si ju, ako vždy ležala na velikánskej dubovej posteli. Občas zamávala vejárom, aby odplašila muchy. V takom gazdovskom dome ich vždy bolo neúrekom. Pamätám si, ako hodinu pred obedom otec vždy zabíjal muchy v kuchyni a dedo sedel na gauči, fajčil a žartom vravieval:
- Nebi ich teľo, nechaj dajaku na fajtu!
Babka vždy obedovala prvá, mama ju nakŕmila a potom sme sa najedli my "zvyšní" spolu. V dňoch keď bolo veľmi horúco, ostávala som väčšinou v dome. Pomáhala som s obedom, upratovaním alebo som sa len tak túlala po dome, otvárala skrine a skúšala si tie fantasticky bohaté staré sukne "kidľe". No ak "ma nikde netrebalo" sedávala som na posteli pri babke a rozprávala som jej všetky svoje hlúposti a táraniny. A keď som už nemala čo povedať, chcela babka, aby som jej ískala vlasy. Keď som začala chodiť do školy a naučila som sa čítať, bolo mojou povinnosťou predčítavať z modlitebných knižiek alebo z knižiek, čo poslušne sedeli v knihovnci, odkedy sa otec odsťahoval z domu.
Musím sa priznať, že som sa jej niekedy vyhýbala, nechcelo sa mi byť vo vnútri a čítať, nechcelo sa mi rozprávať ani sa modliť... Prežívala som obdobie, v ktorom sa mi nechcelo sedieť na mieste, zavretá v dome. A potom keď zomrela, prichytila som sa raz, ako sa potichu tmolím po dome a niečo mi chýba.
Uvedomila som si, že nechcela byť sama. Ískanie vlasov a čítanie z kníh... to všetko bol iba spôsob, ako ma čo najdlhšie udržať v izbe, aby nebola osamelá. Odvtedy je mi ľúto každej chvíle, kedy som sa snažila od nej utiecť, viem, že ona ma chápala, že sa nehnevala ale stále...
