Dúfali sme, že si nás všimnú chalani, ktorí sa proti všetkým pravidlám cestnej premávky vozievali na starých vojnových175tkách. Predstavovali sme si, aké by to bolo, keby sme sa s nimi stretli a len tak rozprávali. Čo by sme asi povedali... Obe sme mali vybraného toho svojho pána pravého a prisahali sme si, že si ich nikdy nepreberieme, ani keby sme sa zaľúbili.
Chalani si z nás samozrejme robili žarty. 12 ročné žaby, čo sa premávajú na bicykloch, ale vtedy nám to bolo jedno... Málo sme sa starali o to, že sme im pre zábavu. Stačilo, že sme mohli prežívať radostné vzrušenie, keď nás prebiehali na ceste.
Po čase sa pomery zmenili. Obe sme sa zaoblili na tých správnych miestach. Tajomní motorkári zastavovali svoje "káry" a zhovárali sa s nami, občas nás zaviezli domov, ale už to nebolo ako predtým.
Stali sa pre nás obyčajnými. Jeden ráčkoval, druhý mal oči až príliš blízko seba. Zrazu to bolo všetko veľmi prozaické a bežné. Ostali nám iba skorodované reťaze a vyfučané pneumatiky. Ružový bicykel vystriedal frajerský "horák" s prehadzovačkou. Začala sa škola a prázninový čas vystriedali školské povinnosti.
Mysleli sme si, že to budeme vedieť ešte chvíľu udržať. Chodili sme spolu von aj na sídlisku, ale už to nebolo ono...
