Dedko bol známy ako odborník na kone, na konské choroby a všetko ostatné. Vymýšľal si vlastné recepty ako liečiť zduté brucho a mňa učil, ako pristupovať k týmto zvieratám bez strachu.
- Strach nešmiš nigdaj ukazac, nech zna kto je pan - hovoril a pritom veľavýznamne pokyvoval hlavou. Nikdy mi nedovolil, aby som cúvla, vždy ma postrčil, ale len rúčkou od lopaty. Keby stál za mnou, celé praktické vyučovanie by bolo zmarené.
Moja mama mala, samozrejme, celkom iný názor na výchovu detí. Od nebezpečných zvierat sa vždy treba držať čím ďalej. Nerada ma videla na záhrade, keď bola pustená krava, nechcela aby som chodila kŕmiť psa... milión vecí.
Možno by sa nič z toho nebolo stalo, keby som jedného dňa nedostala obrázkovú knihu. Bola to kniha o cirkuse s obrázkami šeliem, slonov, artistov na lane a malého dievčatka v kostýme s pestrou sukničkou, ktorá jazdila na koni. Doteraz si presne pamätám tú stranu. Dievčatko stálo na koníkovi, v rukách slnečník a široký úsmev pre publikum.
Čo nasledovalo si hádam dokážete predstaviť. Malá Mirka si vyzula topánky, vyštverala sa do žľabu a cez hlavu preliezla na koňa. Bol to statný asi 6 ročný žrebec, ktorý bol asi natoľko unavený teplom, že sa takmer vôbec nehýbal. Práve keď som mu odvážne balancovala na chrbte, do stajne vošiel otec a za ním mama. Tá si okamžite sadla na zem a zakryla si oči.
Nič sa mi nestalo, koník pokojne stál a vystrašený ocko iba vystrel ruky, aby ma zložil. Knihu mi vzali a dlho som nerozumela prečo. Taktiež som nerozumela, prečo zo mňa už viac dedo nechcel mať odvážného vnuka :)
