Väčšinu ľudí z Kalvárie poznám. Či už sú to starší a či mladší, stretávam ich v kostole v nedeľu, na zastávke autobusu alebo v ňom. Každý je mi nejakým vzdialeným spôsobom rodina alebo minimálne zvykol zaplatiť v šenku poldeci môjmu dedovi.
Toho muža som ale nepoznala. Pomaly a hlavne potichu som si začala baliť veci, no nemohla som nepočuť, že sa znovu rozhovoril. Drzo som sa posadila na okraj kameňa a počúvala ho.
"Ta kto ma znac, že švički take drahe... Šak ši ich furt kupovala ti abo Renata a teraz nit teho. Ale ta znaš, jak še jej teraz narodzelo, tak nema na take veci času. Ale me i volala isc ku nim bivac, ale co ja tam budzem... šak to mescisko, to ne jak tu u nas..."
Starček svižne odháňal listy z hrobu a popritom hundral o všeličom. Počúvala som jeho sťažnosti a radosti a dokonca som mu rozumela. Samozrejme, že ho počuje. Sedí na tej rozbitej lavičke, tvári sa vážne, keď počúva o jeho starostiach a usmieva sa, keď počuje o vnúčati, ktorého sa nedožila.
"No tak tak. Idzem bo maju prisc i s totim malim priščom. Ta še maj šumne..."
Otočila som sa iba toľko, aby som jedným okom pozrela jeho smerom. Jednou rukou sa opieral o kameň a pohľadom sa lúčil s tou, ktorá tam odpočívala. Potom pomaly vychádzal po kopci smerom ku kostolu. Schytila som metličku a vyzametala okolie hrobu ešte raz.
Keď prechádzal okolo mňa, ľavou rukou sa dotkol čiapky, čo mal na hlave: Pochváľen.
"Až na veky..." povedala som a usmiala som sa.
Figliarsky mu trhlo kútikmi a v očiach sa mu zaligotalo čosi, čo tam muselo byť už z čias, keď prvýkrát "kurizoval" tej svojej.
Možno je to melanchóliou, ktorú nám ponúka jeseň, že sme vnímavejší a trochu rekapitulujeme. Možno iba túžime po dlhých prechádzkach a potom po šálke horúceho čaju pod dekou s niekým, kto nám bude dýchať do dlaní, keď prídu prvé mrazy.
