- No čo, dnes nič nebude? Žiadne dieťa si neobije hlavu o sklo? – posmeškuje kolegynka Silvia a pozerá z okna.
Ako nováčik vo firme som nevedela o čom to hovorí, ale o chvíľu som vystrašená utekala k oknu. Škripot bŕzd nápadne pripomínal zvuk, ktorý som ako posledný raz dávno počula.. zobudila som sa až v nemocnici. Auto sa teda prudko otočilo a zaparkovalo na chodníku pred budovou špeciálnej škôlky. Z predných dverí vystúpil muž v koženej bunde so šiltovkou. Celý bol opečiatkovaný znakmi so vzpínajúcim sa koňom.
- No jasnéééé Ferárí.... Priznávam bez mučenia, že aj mne to prišlo smiešne.. Deti nosia tričká s Batmanom a pubertiaci holdujú nápisom ako: „March or die!“, ale dospeláka som takto vyparádeného ešte nevidela. Na zadnom sedadle sedel maličký chlapec, ktorému tato pomáhal z auta. Na tvári širokánsky úsmev, čosi ešte zašvitoril a utekal smerom ku škôlke nasledovaný oboma rodičmi.
Sledovala som túto rannú scénu a povedala som si, že ja pijem kávu, ale niekto si dobíja baterky inak, rozmýšľala som aj nad zodpovednosťou rodičov, bezpečnosťou dieťaťa... A potom sa rodičia vrátili k autu.
Muž si sadol za volant a napriek výzoru pretekára pokojne naštartoval, vyhodil smerovku a pomaly odišiel.
Spomenula som si na to, že keď som bola malá aj môj ocko robil veci, ktoré neboli vždy bezpečné. Našu mamu z toho doteraz bolieva srdce. Od jazdenia na koni, cez šialené kúsky na preliezkach, až po prvé radenie rýchlosti (samozrejme pred oficiálnym začatím vodičského kurzu).
Takže som aj tomuto mužovi „odpustila“ jeho malé bláznenia. Keď sa to tak vezme, veď aj v piesňach sa spieva „láska tá nám všetko odpustí“ ;).
