Občas sa sama prichytím pri tom, že nenapíšem všetko ako si myslím. Nenapíšem všetko, čo si myslím. Nejde ani tak o to, že by mi explicitne hrozilo, že si moje zápisky niekto prečíta. Niekedy sa bojím, že keď sa raz k nim budem vracať, bude mi ľúto života, ktorý už nežijem. ĽÚBIM ŤA :)
Písať o šťastí je jednoduché. Príjemné chvíle sa ale menia na trpké, keď sa z nich stávajú spomienky. Teta Boženka zomrela už dávno. A "Kresni" podľahol rakovine v roku, na ktorý radšej ani nemyslím. Občas sa ale stále prichytím, ako na nich spomínam. Chýbajú mi takým zvláštnym spôsobom. Spomínam na otcove narodeniny, keď všetci spoločne vyspevovali ľudové pesničky a popíjali domácu vypálenú. Neznášala som pach alkoholu a opitých ľudí. A predsa, keď čítam riadky o tomto večere, poslednom, ktorý sme strávili ako jedna veľká rodina; cítim vôňu opekaného mäsa a surového tatárskeho bifteku. Cítim ako sa mi točí hlava z nafukovania narodeninových balónov a ruky ma oziabajú od čistenia uhoriek do šalátu. Vo vzduchu sa nesie aróma oleja proti komárom z modrej lampy a počujem ako mi mama vraví, aby som šla nakrájať z "ľadového koláča". (Nikto si vlastne nepamätá, ako sa volal čokoládový koláč s pudingovou vrstvou a bebe keksami. Kresni ho raz pomenoval "ľadový" a odvtedy bol takto zaznamenaný v každej kuchárskej knihe v našej rodine.)
Bála som sa, že raz si niekto prečíta aj o tom, ako som bola behať len preto, aby som stretla Ľuboša. Aj o tom, že som ho videla ako sa bozkával s frajerkou v aute. Pozerali sa pritom na západ slnka a ja som im závidela každý moment, ktorý mohli takto stráviť spolu. Preto som si urobila iba malý záznam.
"Oslava bola bujará. Všetci boli opití a mne bolo zle z mäsa. Dala som si piškóty a pomarančový džús a pozerali sme tri filmy so Silvestrom Stalonem. Je už skoro tri. Asi idem spať."
Pravdou je, že bolo iba niečo pred druhou. Napísala som tam, že sú skoro tri iba preto, aby to neskôr vyzeralo, že som išla spať frajersky neskoro. A aj tie filmy... áno v tú noc išli tri. Ale ja som vlastne videla iba prvý a druhý. Tretí som trochu prespala a vlastne si nepamätám o čom bol.
Niekedy som si veľmi želala, aby niekto našiel môj denník, alebo zošit, ktorý som práve na tento účel používala. Ako keď som nedokázala povedať, ľúbim ťa, pretože sa mi to zdalo priskoro. Niekedy som nevedela povedať, že sa bojím a preto som iba zapísala pár strán nezrozumiteľnými krivými čiarami a čakala som, že si ho nájde ten, komu sú určené. Hanbila som sa za svoju slabosť, za to, že som uchýlila k takej úbohej pololži. A pritom by denník mal byť jediným miestom, kde možem byť 100% úprimná v prvom rade sama k sebe.
Vychádza mi z toho asi toľko, že nie som denníkový typ. Takým ako som ja, by mal stačiť pracovný diár.
