Napriek tomu, že som nepočula, čo hovorili, do uší sa mi cez môj prehrávač dostávala melódia ich hlasov.
Najprv bolo počuť jej zvučný, zvonivý a potom zadunel ten jeho.
Za čas menší ako okamih jej hlas zmäkol, stratil svoj cvengot a potom sa otočila mojim smerom, tak ďaleko od jeho očí. Naše pohľady sa na chvíľu stretli a ja som si uvedomila, že som sa stala súčasťou niečoho, čo malo ostať skryté pred svedkami.
Nedokázala som od nich odtrhúť pohľad. Vedela som, že sa správam hrozne, ale bola som ako zhypnotizovaná. Ako keby som bola svedkom vlastnej budúcnosti, ako keby som sa dívala do krištáľovej gule a neverila vlastnému osudu.
Žena sa zadívala do zeme, z ruky jej vypadol telefón. Zbierala ho spolu s poslednými zvyškami svojej sebaúcty. Cítila som, ako veľmi sa nechcela rozplakať. Keď sa znovu vystrela, začala horlivo prikyvovať. Rozťahovala zips na kabelke a bojovala s prackami, s prehnanou starostlivosťou vkladala telefón do koženého púzdra.
Nedívala sa na neho, no on z nej teraz nespúšťal oči. Možno čakal na znamenie. Nejaký náznak toho, že pochopila, čo jej povedal. Znovu začal hovoriť a ona znovu prikývla. A potom sa to stalo.
Dotkol sa jej ramena. Cítila som jej hlboký povzdych. Pozrela sa najprv na jeho ruku, akoby neverila, že sa niečo také naozaj deje. Pohľadom skĺzla po ruke, naposledy sa pozrela do jeho očí a vykročila smerom ku mne.
Vtedy som sa zľakla, odlepila som oči od konca tejto telenovely a sklopila pohľad na mobil. Prešla popri mne náhlivo, zľahka sa zakolísala na podpätkoch, ucítila som jej sladký parfém.
Nechala ho za sebou. Ešte nejakú chvíľu tam stál a potom sa otočil. Na sekundu som mala pocit, že nevie kde stojí. Obzrel sa a vykročil opačným smerom.
Ani ja som nemohla viac ostať na tom istom mieste. Vstala som, no neurobila som ani pár krokov a našla som ju. Plakala sediac na lavičke. Nebol to hlasný vzlykot ani žiadny teatrálny rev zranenej vlčice. Z očí jej tiekli slzy celkom nečujne.
Pozrela som sa na ňu a ona sa usmiala. Nikdy som nikoho nevidela takto sa usmiať.
Vyšla som z parku tak rýchlo ako to šlo. Uháňala som na stanicu, no v krku som mala obrovskú hrču. Keď prišiel sprievodca skontrolovať lístky, nepozrela som na neho, aby nezbadal, že mi z očí tečú slzy.
Asi je to tým, že sa začína jeseň...
