Ja takým tým ľuďom, ktorí ma nechávajú čakať vlastne ani nerozumiem. Veď ak sa mám s niekým stretnúť, tak si vyberiem čas, kedy to jednoducho stíham. A ak nestíham, tak to dám dopredu vedieť.
Na schôdzky zvyknem chodiť o pár minút skôr. V rámci hesla "nerob iným ľuďom to, čo nechceš, aby oni robili tebe" nenechávam ľudí čakať a vrámci biblického "kto do teba kameňom, ty do neho chlebom", dávam druhú šancu ľuďom, ktorí ma čakať nechávajú stále.
Jakub bol na to expert. Ak som chcela ísť na siedmu do divadla a skočiť ešte predtým na kávu, nemala som šancu. Musela som ho presvedčiť o tom, že divadlo sa začína o šiestej. Tak som mala akú takú šancu, že desať minút pred siedmou sa objaví niekde pred divadlom, s tým jeho servilným pohľadom a potichu sa bude ospravedlňovať.
Dokonca som bojovala s jeho nedochvíľnosťou tak, že som sa začala chystať až pol hodiny po tom, čo oznámil, že sa chystá za mnou.
Lea má taký istý problém. Jej Rony chodí za ňou zásadne o dve hodiny neskôr, ako sa dohodnú a predtým si nechá trikrát zavolať, aby trikrát položil otázky ako: čo si mám vlastne doniesť, čo budeme jesť, kde je ten byt atď. Ona mu na to odpovedá hlasným: Ty si sa ešte nepohol!!!
No čo dodať.
Ak nemôžeš poraziť nepriateľa, pridaj sa k nemu. Jakuba stačilo nechať hodinku čakať v kaviarni s už objednaným martini a každých 10 minút mu zavolať, že som na ceste. Ako príučka to úplne stačilo.
... :)
