Od mala som sa túlala po gazdovskom dvore. Mali sme kravy, býkov, kone, ovce, sliepky... všetko, čo si také dieťa ako ja mohlo priať. V lete sme trávili dlhé hodiny hľadaním mačiatok a ich chytaním. Kŕmili sme sliepky a každý týždeň sme chodili na čerstvú "pokrivu". Sami sme si ju sekali, varili sme zemiaky pre sliepky a zopár sme ich zjedli, keď boli hotové. Každý deň sme dva razy do dňa pripravovali "žochtár" na dojenie kravy. Teplú vodu a za uško trochu masti na pomastenie vemena.
A kydali sme hnoj. Celé kopy. Smrdeli sme, a ako! Zvykli sme česať kone a smrdieť ešte viac. Najviac pachu sa nachytalo na vlasy, preto nám ich mami drhli žihľavovým alebo vajíčkovým šampónom zo sklenených fľašiek. Ale nič nebolo horšie ako obdobie pred tým, než k nám "chodil kombajn" a obilie sa muselo kosiť a mlátiť ručne, resp. na veľkej nemeckej "mlácačke". Ako deti sme boli na konci a spoločnými silami sme dusili slamu, aby sa jej do stodoly natlačilo čo najviac. Skákali sme z navyšších trámov, takmer zo samého cípu strechy stodoly dolu, do voňavej a prašnej horúcej slamy. Doteraz sa vždy čudujem, prečo sme všetci, koľko nás tam bolo neskončili ako ťažkí astmatici.
A chodili sme aj na sená. Brávali sme kosy a vidly, olej na opaľovanie a sexi plavky alebo sme si vyšli iba tak v podprsenkách. Áno, takéto veci som robila, aj vtedy, keď som nosila podprsenky. Mala som vlastné vidly. Mali ľahšie porisko, aby sa dobre držali. Dokonca som mala na svoju výšku prispôsobenú kosu. Nie takú čo robí rámus, ale riadnu z lipového dreva s dobre vyklepaným ostrím.
Boli to dni a rána, kedy sme chodievali každú hodinu kontrolovať malé jahniatko, ktoré nemalo mamu. Nosili sme drevo a za odmenu sme každý dostali jednu americkú žuvačku. Boli velikánske a sladké, nestrácali farbu a vždy sme si ich odkladali na "druhý deň", až kým neboli úplne vyžúvané.
Nuž a čo sa týka zemiakových brigád aj tých sme si užili viac ako dosť. Okrem dní, kedy sme strávili na poli zopár hodín, boli tu aj masové akcie. Zozbierali sme všetkých susedov a známych, napiekli sme záviny a tvarohové koláče, tí, ktorí mali averziu voči prachu a hline celý deň vyvávarali guláš a piekli chlieb, pripravovali čisté uteráky a mydlá, pravidelne nosili na pole kávu a studenú kvašnú vodu. Večer, keď už všetci zišli dolu, aby si na terase posadali na lavice okolo veľkého stola, ostalo nás pár ešte na poli. Zviazali sme vrecia, naložili ich na vlečku a postupne schádzali z polí za pravidelných zvukov motora nášho traktora. Pri dome nás už vítala vrava ľudí, umývali si ruky a na upotené a spálené chrbty si liali čistú vodu. Muži pred vstupom na terasu, ženy za domom. Ilúzia súkromia.
Takže zažila som aj to. A dokonca viem vymeniť koleso na aute, natankovať, aj keď nie vždy trafím na prvýkrát správnu stranu nádrže. Viem používať pílku, skrutkovač a vŕtačku na baterku. Naposledy som si úplne sama zložila stolík pod počítač (ostali mi iba tri samorezky a jedna doska) a polica na knihy stále stojí pevne na svojom mieste.
No niekedy mužom príde zaťažko uznať, že aj žena vie vymeniť žiarovku. Len nám to chvíľu trvá. Myslím, zistiť, ako je to v "protismere hodinových ručičiek".
