Keď som k nej prišla prvýkrát, bola doma a počúvala audio-knihu, v ktorej sa práve ktosi chystal zasamovraždiť. Opierajúc sa o paličku, vyšla nám oproti a počítala kroky. 24 krokov ku dverám. Videla už iba jemné obrysy.
- Is that you Marien? And have you brought Miriam alone?
Ten pocit, ktorý môže prežívať iba málo ľudí ma odrazu úplne naplnil. Ako vystrela ruku, chytila som jej ju do oboch dlaní. Vedela som, že hneď ako sa jej prihovorím uvidí ma a takou navždy ostanem.
- Come and give me a hug. You dressed properly and wearing make-up... Come to see the house.
A tak sme šli. Dom, ktorý bol plný spomienok, lások, nenávisti a príbehov. Každý portrét niečo znamenal, mal svoj vlastný osud. Fotografie zavesené na stenách mali ten "antik-look" ale neboli to falošné sépiové napodobeniny.
In the atic visia svadobné šaty z fotografie. Dokonca aj ja, obyčajne všedná a zásadne nohavicová nedokážem odolať a musím sa dotknúť materiálu, ktorý nestratil na ničom. Stále vyráža dych svojou jemnosťou, dokonalým, takmer neviditeľným šitím, cítiť na ňom čas a šťastie prežité i očakávané.
- You can have it, if you would like to. This dress is practicaly new, been only used for three times...
Prvá svadba mala byť rozprávková, ale ukončil ju rozvod... Tá druhá nechala na seba dlho čakať a manželstvo sa tiahlo ako rovná cesta. Všetko bolo jasné dávno predtým, ako sa to stalo a Babka Doris sa "pozrela" bokom a uvidela svoj život, aký bol predtým. Bujarý... Nehanbila sa hovoriť o fajčení ani alkohole, prežívala v rozprávaní všetky svoje aféry a aférky a červenala sa priam dievčensky, keď spomínala na neho... Na to, ako sa k nemu znovu vrátila a aké prekvapivé a nové to odrazu bolo.
A tak čakám na svojho princa s obrúčkou, aby som raz pred oltárom mohla vysloviť "áno" (nie) v šatách, v ktorých sa bude citíť ako princezná s naozajstnou vierou v "happely ever after". Dúfam, že mne to vyjde na prvý pokus.
