Pochopila som to, keď som moju 23ročnú sestru počula v kuchyni povedať, že na taký život, ona môže nasrať. Bolo to tesne potom, čo urobili zas ďalšiu kalkuláciu svadby a pokúsili sa objednať lacné ale aspoň trochu pekné obrúčky.
Pochopila som to, keď som si prečítala prácu mojich "detí" zo Slovenského zväzu telesne postihnutých o tom, čo by chceli najviac. Partner, rodina, niekto... človek, ktorý príde, aby zostal.
Pochopila som to, keď sa stavbyvedúci po roku strávenom v mraze a nekonečnej páľave vystrel uprostred nedokončenej obývačky, aby si vypočul, že sa "džubkajú" s prekrývaním medzier v sadrokartóne.
Pochopila som to, keď som počula ako mi popraskali všetky stavce a pri svetle sviečok som stratila dych.
Pochopila som to, keď mi povedala, že jej syn prišiel od otca rozklepaný a vyplakaný, že v ruksaku mal košeľu, ktorú si nešťastnou náhodou namočil do polievky.
Pochopila som to, keď sa mi po dlhom čase konečne prihovoril, povedal, ako ho mrzí, že sa tak správal, že si to neuvedomil... ale povedal, že to už pochopil.
Pochopila som to, keď som sa 23 decembra vracala domov. Sama, v studenom vlaku. Keď som v očiach všetkých naokolo videla to, čo ukrývali aj tie moje. Nekonečnú túžbu po domove, po pokoji a teple, ktoré sa skrýva v kozube, kde plápola oheň.
