Ak prídem v piatok skôr, nájdem našich ako posedávajú na schodisku pred dverami alebo sa vyhrievajú v augustovom slnku, tieň sa pretiahol a slnko zašlo za dom. Mama sedí na hnedom drevenom lehátku a oco na stoličke blízko stola. On fajčí a trpezlivo počúva, čo mu hovorí ona. Nič zvláštne sa nedeje. Ja unavená a spotená zvládnem posledných pár krokov, čo ma delia od víkendu a zvalím sa na schody. Mama mi pripomenie, že by som si mala dať dačo pod "zadok".
Rána už bývajú chladné. Čestvo umyté vlasy, čo mi v zapletených vrkočoch padajú na ramená ma chladia. Do očí mi udiera ráno, prižmúrim ich a trochu sa mračím. Rukávy na tričku si zo zvyku vysúkam po lakte a šatku si pritiahnem tesnejšie ku krku. Na trhu je ráno tichšie a akosi pomalšie, zo šálok sa šíri vôňa kávy.
Chlapík, čo predáva SME na trhu má na rukách rukavice bez prstov. Na chvíľu sa zabudne a zakričí na mňa svojim kamelotovským hlasom, koľko mu dlhujem za noviny. Keď si to uvedomí, na moment sa zháči, potom vytiahne z vrecka drobné a nechá ma, aby som si vydala sama.
V nedeľu sa poobede vraciam. S plným kufrom jedla, polievkou v zaváraninovom pohári, zvyškami nedeľného obeda a poriadnym kusom kysnutého závinu. Škoricovník rozvoniava celou cestou zo zadného sedadla. Domča si z neho bude odkusovať, keď večer v obývačke zhodnotíme jej víkend.
Aj dnes to znovu začne. Pár dní iného pocitu. Pár dní iného sveta. Pár dní rodiny.
Ak ju máte, nenechajte si ju vziať. Ak o ňu bojujete, bojujte v plnej zbroji. Ak ste oňu prišli, neprestávajte hľadať.
