V zime nás oziabali spotené chrbty a ponožky v čižmách sme mali premočené cez tri vrstvy. Ale v lete sme si užívali chládok studenej pivnice a babka na nás kričala, aby sme jej nechodili po kameni bosé.
Horúčava z práčky sa valila ako veľký biely mrak. Napĺňala celú miestnosť zvláštnou vôňou. Bola to zmes prášku, a potu. Farba vody vo vaničkách bola so vzrastajúcou vzdialenosťou od práčky stále čistejšia. Z poslednej vaničky sa šírila vôňa poľskej aviváže. Voda bola príjemne teplá a jemne ružová ako po malinovom sirupe.
Žmýkačka bola zakázaný stroj. Stačilo trošku nepozornosti a na okraje dlaní sme mali zodreté dočervena. My sme k žmýkačke nesmeli, ale babka ju zastavovala ručne.
Dedo zvykol sedávať na lavičke za domom. Vyberal nám štipce, kým viazal z čohosi zeleného vence alebo kým krájal huby a navliekal ich na dlhú niť.
Na obed bola paradajková polievka a k nej niečo z panvice. Palacinky, zemiakové placky (u nás naľešniki), v lete šišky s džemom alebo halušky s hocičím. Navečer sa zbieralo prádlo, zavreli sme sliepky. Tí, čo vedeli žehlili, tí, čo nevedeli skladali uteráky a vyhládzali ich rukami. Čakal nás pokojný večer. Nikto nemyslel na kino ani na večer v "meste", neplánovali sme diskotéky. Vtedy nie.
Ale keď odišiel navždy on, všetko sa zmenilo. V sobotu melie práčka prádlo rýchlo. Nie je z toho vôňa, aká bývala. Prádlo väčšinou iba skladáme, staromódne je žehlenie trenírok, nepraktická by bola žmýkačka, ktorú treba zastavovať rukami.
Ja chcem ísť večer von. Do kina na 3D film. Zabaviť sa tu alebo tam. Sadnúť do auta a ísť ďaleko. Oni cez týždeň ťažko pracujú, chcú si oddýchnuť. Posedíme si inokedy.
Preto si tak vážim, keď mi mama potmehúdsky povie "budeme doma my dve, oco ide do nočnej, pôjdeme sa poflákať". Lebo viem, že nakoniec ostaneme doma a kým nezačnú štípať komáre a oziabať nás nohy, budeme sedieť vonku a tárať.... A trošku tej staromódnej pohody sa vráti späť.
