Videla som sa v byte. S Tamarou za stenou a s pocitom, že kedykoľvek budem potrebovať, môžem zaklopať. Utekám za Lei iba preto, aby som ju vypočula a pochopila, ako sa jej zrútil svet v priebehu niekoľkých minút, a aby som jej ho pomohla znovu vystavať. Dovolila mi s ňou prežiť 10 mesiacov a trošku sa tváriť, že možno patrím medzi tie študentky, keď už sa vláčim v nedeľu s ruksakom na chrbte.
A potom sa stane, že sedím vedľa človeka, ktorý by mohol byť jednoduchý. Vo všetkom, čo sa dá, nehľadám na ňom chyby, lebo si vravím, že ilúzia tak či tak trvá iba nejaký čas. Realita sa približuje míľovými krokmi a preto je chvíľu jednoduchšie hovoriť o krihách z antikvariátu a o ich vôni.
Vieme to, vieme, že tretí dotyk nie je ten istý ako prvý. Vieme, že po roku je už všetko isté a naskúšané a že sa môžeme iba snažiť, aby sa to nezmenilo na rutinu. Rutiné otázky, pozdravy, rutiné hádky a naťahovačky, všetko je už dávno známe a odskúšané. But... there is something about available guys.
Už len to, že s nami chcú byť, že nás chcú milovať, milovať sa s nami... možno aj preto im odpúšťame diaľky, prešľapy, odvážné slová, minulé ženy, záväzky... vieme odpustiť smutné pohľady, vieme zabudnúť na to, že zabudli. Prepáčime silnejšie slovo, nevhodnú poznámku, tľapnutie po zadku na verejnosti. A oni kývnu na farebné prikrývky, čisté steny a post-moderné plagáty.
A v tej jednoduchosti je harmónia a pohoda. Pokoj, žiadne veľké gestá, nijaké silné slová, pretendence free, sugar free. Čítanie knihy v posteli a tiché plánovanie zajtrajšieho dňa.
Úplne stačí, keď o nič neide.
