Okolo mňa je veľa nešťastných otcov a slobodných matiek. Priveľa rozbitých rodín a násobne viac ľudí, ktorí hľadajú chybu na tom druhom, treťom... Obviňujú toho, kto príde prvý do rany alebo sa zastrájajú argumentom, že "takto je to lepšie".
A možno je to skutočne tak. Možno je to tak lepšie.
S tým mužom sa už dá normálne rozprávať, odkedy mu žena nedýcha na krk. Ona si konečne uvedomila, čo mala doma a začala sa o seba starať.
Deti môžu mať u otca psa, ona tvrdila, že má alergiu.
Definícia ideálnej rodiny už dávno prestala platiť. Lepšie fungujú voľné vzťahy, kde nie je tlak na niečo "čo musí byť". Pravdepodobne nás postihuje syndróm povinného čítania: Musíš sa vydať, mať dve deti, postarať sa o vnúčatá... a preto sa tomu snažíme vyhnúť.
Niekedy pozorujem svojich rodičov. Vidím ako prechádzajú po dvore a snívajú tak živo, že dokonca aj ja môžem vidieť trávnik, taký zelený a jemný ako koberec. Viem presne ako dobre budú vyzerať dokončené a obložené schody a aj ten múrik vyložený farebným kameňom vidím celkom jasne. Pravda... chvíľu to potrvá, kým obálka s nápisom "na dom" dostatočne zhrubne, no príde to. Bude to také čarovné, ako keď sme prvýkrát videli natretú perníkovú chalúpku, ktorú voláme domovom.
Nikdy sa nepozastavili nad tým, že by niečo mali. Všetko to prišlo akosi prirozdene. Aj deti a starosti s nimi. Radostné očakávania návratov, tvrdá práca aj odriekanie. Všetko zapadlo. Takže pre mňa rodina, znamená tento pocit.
Nie, že musím, ale že raz budem môcť.
-----------------------------------------------------------------------------
Venované Taminke
