Boli časy, keď sme si hovorili, že sa predsa vieme stretnúť aj keď nie sme na tej istej škole alebo v tom istom meste. Zvykli sme sa chodievať bozkávať pod rozkvitnuté stromy na prvého mája. Z časti preto, aby sme boli pekné a z časti preto, aby sme mohli urobiť niečo bláznivé, a boli milované...
Odrazu to zmizlo a mne to chýbalo, dokonca veľmi. Bola som sama doma alebo som prišla unavená z práce a nemala som kam ísť. Nemala som s kým byť. A tak trochu som to po nejakom čase vzala ako samozrejmosť.
Ale neostáva to len tam. Strácam a strácanie sa stáva mojou súčasťou. Už sa tomu nebránim, očakávam, že sa čosi stratí, že to zmizne. Neviažem sa na ľudí ako kedysi, držím si odstup, jednoducho mám na mysli, že nič netrá večne...
A aj keď niekedy uverím tomu, že to môže byť skutočné ... mám strach, zakaždým keď sa mení tón hlasu, keď sa sťahujem, keď odchádzam, aj keď sa vraciam.
Zmeny, ktoré ma čakajú. Veci, o ktoré prichádzam. Situácie, do ktorých nezapadám. Ľudia, ktorých strácam. Každý deň.
