Tebe D. by som chcela povedať, že si zabudla na hrob svojej mamy. Chcela by som zakričať, do okna tvojho nového bytu, že sa to nerobí, že sa to nesmie a že o sto rokov na tom možno nikomu záležať nebude, ale nestalo sa to prvý ani posledný rok.
Chcela by som povedať aj mojej učiteľke zo základnej školy, že ten sloh O zime som písala sama. Celý. A že som preplakala noci a dni, napriek tomu, že mi dala jednotku, iba kvôli tomu, že mi neverila. Aj Babičku som prečítala celú, lenže úvod sa mi páčil najviac a preto som ho opísala v Čitateľskom denníku.
Nenechávame na stole tanier pre toho, kto by mohol prísť náhodou na večeru. V našej rodine je iba jeden človek, ktorý bude na Vianoce sám, ale robí to z vlastného rozhodnutia a preto, lebo je presvedčená, že nikoho nepotrebuje, nikto jej nerozumie a je rozhodnutá, má pravdu...
Tento rok si akosi viac uvedomujeme, že sú to svojim spôsobom posledné rodinné Vianoce. V tejto zostave sa pri stole tak skoro nestretneme. O rok bude moja malá sestra vydatá, bude mať vlastnú kapustnicu a bude sa telefónom dožadovať tých "rád" ako nepripáliť kapra.
Preto ti chcem povedať, že si veľmi vážim, že čítaš tieto riadky, že ich nepreskočíš iba preto, že tu niekto zas hovorí o Vianociach tým istým spôsobom ako toľkí pred ním. Že sa dnes ešte pred večerou zamyslíš, zastavíš sa, rozhliadneš okolo seba a spomenieš si, čo bolo pred rokom a čo bude o rok sa ti pri pohľade do plameňa poslednej sviece zázračne zjaví.
Lebo sú chvíle, ktoré si treba zapamätať a k pokojným Vianociam si všetci musíme nájsť svoju vlastnú cestu.
____________________________________________________________
S láskou
Ja
