Po tomto sa ja od smiechu dusím jogurtom, oco na mňa pozrel ponad okuliare a mama hovorí ďalej: zle som povedala? šak musíme vedieť jak to naplánovať, šak už to máme natrénované. Tato má úžasnú schopnosť počúvať našu mamku bez ohľadu na to, čo hovorí a koľkokrát zopakuje to isté. Preto si ju aj teraz pritiahne k sebe a povie jej: Babko, už nesplitaj.
Večer
ja: oci? prečo mama pozerá čosi o Talibane?
oco: mama? ta nepozera, ona spi.
mama: ja nespim, ja počuvam, poď mi prepnúť na farmara...
oco: heeeej? nepšiš? ta mi povedz jak sa skončil ten český film
mama: jaky film?
Ale uvažuje sa u nás aj celkom logicky a prakticky: kec kupis s dzirkami je malo syru. Logické, tak robím zoznam.
Niekto o mne hovorí, že na svoj vek vnímam svet veľmi realisticky. Napríklad Nat (nepoviem, že je to moja šéfka, lebo budem obvinená z toho, že sa udrbávam). Potom je tu zase Hanka.. tá hovorí, že raz na tých krídlach romantizovania odletím a potom spadnem rovno na nos. Keby vedela, koľkokrát už mala pravdu.
Ale ja som v skutočnosti tu. Už nie taká dôverčivá ako pred pár rokmi, púšťam k sebe iba ľudí, ktorí mi ubližujú najmenej. Lebo v mojom svete ma milujú všetci. Ja viem, naivné... no a čo? Ale v mojom svete ma ľudia nechcú vidieť plakať. A keď mi je smutno donesú mi pomaranče a sladký grep. Nalejú mi do pohára biele víno a nedovolia, aby som sa strachovala.
A práve tu, tak blízko horúceho kozuba a studenej podlahy predsiene, v dokonalej harmónii vôni a zvukov si uvedomujem, že na tomto mieste je ich najviac. Tých, ktorí na mňa nedajú dopustiť. Humor, ktorý napĺňa túto miestnosť je jedinečný a jednoduchý. Napríklad aj teraz, keď počúvam ako oco dáva našej mamke rozumy z dokumentu o lodiach. Ale tá už pol hodinu spí.
Ráno sa rozprávajú o nákupoch, cez obed o práci, ktorú urobili aj o tej, čo ich ešte len čaká. Večer mamka drieme a tato mi vyberá auto. So skutočným zmyslom pre detail si sadá za počítač a do vyhľadávača zadáva stále to isté slovo. Pozerá si fotky a potom skypuje so sestrou cez oceán.
Hovoríme o opravách na dome a o tom, že už príde skutočná zima. Hovoríme o práci a o susedoch, o lampasákoch a o cestách. Doma sa hovorí o svadbách a pohreboch, o ďeťoch, čo sa narodili aj o psovi, ktorý si nás zvykne v nedeľu ráno adoptovať. O nových známych a udiarničke za domom, odkiaľ sa vyberajú voňavé klobásky. A s ich vôňou sa k nám blíži aj vôňa vianočných koláčov.
O chvíľu sa bude hovoriť aj o nich.
