Presne ako ja cítim, že chcem vykričať, čo si myslím, čo potrebujem, čo chcem... ale keď ho vidím, slová mi zostávajú hlboko v krku. Niekedy sa bojím prehovoriť, bojím sa stláčať klávesy iba z pocitu, že nejaká fyzická časť môjho ja, rozhodne za mňa. Ten pocit, že sa dá chodiť iba po prstoch, bez klopkania, aby som sa neprezradila ani najmenším zvukom. Potom sa stáva, že niekedy hovorím sama so sebou. Pod sprchou, kde ma počúvajú iba kvapky vody, za volantom, keď moj hlas prehlušuje zvuk motora.
Ľudia vravia, že je to iba rozhodnutie, že sme strojcami vlastného šťastia... a my im vravíme, že je to komplikované, že máme objektívne dôvody. A my.. na duchu slabí, počúvame všetko čo hovoria, vieme, že majú pravdu, ale oni.... oni nepoznajú ... vojny v nás.
A preto prichádzame, aby sme znovu odišli. Veríme, že je jednoduhšie nemyslieť, možno prežiť iba ten kúsok sna, čo nám ostáva. Napriek tomu, že trpíme strachom a predstieranou ľahostajnosťou.
