Žlté auto logistických služieb zastavilo neďaleko autobusovej zastávky. Vystúpil z neho nízky chlapík s veľkým vrecom. Zo schránky, ktorú otvoril vypadlo pár listov. Urobilo sa mi z toho akosi smutno.
Vzorne vypísané pohľadnice zvykol posielať pán, ktorý nosil celý rok károvanú čiapku so šiltom. Videla som ho ako priesvitnou páskou zalepoval staré obálky, aby sa z nich nevytratili slová. Chýbajú mi listy. Dostala som ich zopár. Rukou písaných, zalepených v obálkach. Teraz padajú na chodík samé. Unavili sa. Vedia, že prišla.. že je tu, že tu ostane iba chvíľu a potom sa zmení na belobu nepopísaných strán.
Chytá sa ma nostalgia, ked zvažujem, aká bude jeseň bez neho. Ale neviním ju, vzala nám ho jar.
O čelo si opieram pohár bielho, vo vzduchu cítim vanilkovú príchuť drobných koláčikov odložených na Domčino piatkové rande, vyzerám oranžový západ slnka. Necháva ma čakať. Skúša, či to s ňou myslím vážne.
Aj keď odo mňa nepýta večný sľub vernosti v kamennom chráme, chce aspoň prsteň. A tak jej ho dávam, aj keď sa správa pľuhavo. Nastrkujem jej ho na prst a nečakám, že sa zmení. Viem, že pribehne uprostred prechádzky po obede. Keď sa dá ešte vyjsť, ešte na chvíľu dýchať. Ráno sa pripomenie bielou hmlou a večer mi dá pocítiť, že neostane dlho.
Som rada, že je tu, že mi dopriala jeden svoj víkend s mojou Tamkou, že mi dopraje ešte jeden v spoločnosti vzácnych priateľov.
Potom nám bude znovu ľahko. Pri šálke horúceho čaju pod dekou s niekým, kto nám bude dýchať do dlaní, keď nadídu prvé mrazy.
