Od rána v kuchyni hrajú "jemné melódie". Nič hlasnejšie alebo rýchlejšie vo svojej prítomnosti neznesiem. Ktosi si to ráno už odniesol a robotníci preto bez slova spratajú obed a neodvážia sa žartovať na tému mojej modrej sukne.
Ešte aj ten milý pánko, čo mi pravidlne natankuje do auta - len čo vidí ako nervózne nacúvam k stojanu potom, čo som si pomýlila stranu, na ktorej mám nádrž - zastane, keď číta z môjho pohľadu: Nie som neschopná samostatne fungovať! Nacúva do svojej malej búdky a kým prídem k pultu má vytlačený bloček. Tuší, že dnes so mnou nie sú žarty.
V práci odseknem, nech ma nerušia a potom, keď sa pri mne objaví niekto s tichou otázkou odpovedám hlasno a sekane: Som-povedala- že-nechcem-kávu. Potom sa domom roznesie, že Mika je dnes vo svojej mesačnej fáze a že neradno ku nej pristúpiť inak ako v neprestrieľnej veste. Na správy cez skype alebo ICQ reagujem iba jednoslovne, nemám chuť ani maľovať žiadne emotikony a častejšie ako obyčajne si opieram hlavu do kresla.
Mnohých - ktorí ma poznajú ako človeka, ktorého nič nerozhádže - prekvapuje, že strácam zmysel pre humor, nebavia ma ani ironické poznámky na adresu... (na tú správnu adresu) dokonca nemám chuť na kávu a kým niečo poviem, vždy zavrčím...
Mávam studené ruky a som citlivá na dotyky. Ani dobrovolníci sa ma nesnažia dotýkať, keď sa po dome šíri správa "Mumy is drinking tea today..."
A tak všetci milovaní a všetci čo ma milujú pretrpia toto obdobie so mnou alebo veľmi ďaleko odo mňa a potom sa tešia, že som sa vrátila :) No, ale pravdupovediac im nezávidím tú bláznivú ženskú.
