Vysťahovali sme sa až prekvapivo rýchlo. Na to, že doma už len občas prespávam a že mi to tam vlastne už vôbec nechýba, som prišla iba pred pár dňami, keď som umývala podlahu na definitívne odovzdanie bytu. Smutné, však?
No keď som si uvedomila, koľko popolčeka z výfukových plynov bolo na balkónových dverách a oknách, tešila som sa "domov". Zrazu mi tam bolo veľmi úzko. Podlaha bola škaredej farby a miestnosti boli primalé. Všade bolo veľmi teplo a rozčuľovali ma nekonečné kolóny áut. Zrazu mi to tam všetko smrdí a nechápem ako som mohla niekedy cikať v tej malej búdke??? Veď to musí byť počuť až na tretie poschodie...
A tak som prišla domov. V nenormálnej zime som rýchlo otvárala "kapuru" a ešte rýchlejšie ju zatvárala. Utekala som rýchlo do domu, aby som si mohla sadnúť ku kozubu a trochu sa zahriať čajom, ktorý je stále položený na ňom, aby vydržal teplý celý deň. Zapla som počítač a úplne mimo tejto zvláštnej pohody som sa pustila do textu diplomovej práce.
A naraz mi bolo dobre. Z kuchyne doliehali zvuky známych hlasov a v obývačke sa batolilo dieťa. Ako z kresieb na maľovaných tanieroch.
Tak teda dobrý večer.
