Bolo to už dávno. Mala som rôčkov iba toľko, čo som mohla ukázať prstami na jednej ruke. Neuvedomovala som si aké šťastie mám, že v sobotu ráno - po kakauku a maslovej vianočke – sme sa orandžovou škodovkou odviezli „na kalvárku“. Tam sa mi každý večer dostalo čerstvo nadojeného mlieka. Takého toho teplého, nad ktorým by dnes hygienici iba nešťastne zalomili rukami. Každé z detí malo svoj vlastný hrnček, neboli nijako špeciálne označené, ale všetci sme vedli, ktorý je čí. Nám malým stačili trojdecové, pollitrák mal iba Peťo. Mirkin bol tmavočervený, smaltovaný s veľkým čiernym fľakom pri ušku.
Mojou pravidelnou sobotnou povinnosťou bolo, o pol deviatej v lete a o pol ôsmej v zime, nabrať do žochtára horúcu vodu a na kraj dať trochu šmaľcu. Krstný nalial do žochtára vodu, umyl krave vemeno, „šmaľcom pomastil žebi še ľepši šmikalo“ a nadojil osem litrov mlieka v priebehu pár minút. Bol v tom naozaj profík.
Po dojení vždy nasledoval druhý rituál. Najprv dostali mlieko mačky. Pri dverách maštale mali svoju misku... Starú panvicu, ktorej chýbala rúčka. My sme vlastne ani nemali mačky. No, nie tak celkom. Občas prišla nejaká ryšavá s mačiatkami na večeru, občas sa zastavil veľký pruhovaný kocúr a dosť pravidelne chodievali dve mačacie kamarátky. Jedna nemala oko a druhej chýbal kúsok ucha. Možno aj preto boli také nerozlučné, obom niečo chýbalo.
