V kočiari pred detským domovom rodinného typu spí 5-mesačný chlapček. Hrdá profesionálna mama nám dovolí nakloniť sa nad kočík: Ale iba potichučky, aby ste drobca nezobudili... Takýchto detičiek je v domove smutne mnoho.
- Ako sa len niekto môže vzdať takého zázraku - pýtam sa sama seba a na rozlúčku podávam ruku riaditeľovi. Pán v rokoch sa ale pochváli ešte čímsi. Husársky kúsok sa podaril matke z neďalekej dediny. Svojich 10 detí jedno po druhom, postupne ukladá vedľa seba do postieľok v detskom domove.
Nuž áno, tu im bude lepšie. Pravdepodobne toto mala na mysli, keď sa ich po jednom, či po troch vzdávala. Ale na čo myslela, keď ich nosila pod srdcom, keď ich odrodila, keď sa milovala s otcom (otcami?)... Na čo myslela, keď mala v rukách prvorodeného a čo si pomyslela pri siedmom? Boli posledné dvojičky vítané? Boli naozaj chcené? Budú z nich plnohodnotní ľudia a poučia sa z chýb?
Ale aké tie chyby vlastne boli? Veď je to ukrutne neľudské hovoriť o batoľatách ako o omyloch.
A tak sa ja cítim vinná. Mesiac pred Vianocami, uprostred leta, zakaždým, keď vidím telefónne číslo, na ktoré treba poslať prázdnu sms správu. Ale asi mi nezostane nič iné. Adoptovať dieťa si nemôže každý. Rozdávať antikoncepciu po mestách, dedinách a osadách mi príde ako non-sense.
Nájdu sa aj takí, ktorí právo ženy považujú za nekresťanské, azda nemorálne, dokonca za vraždu. Odloženie 10 detí do detského domova za nevyhnutnosť, zodpovedné rozhodnutie, za menšie zlo...
Dokedy?
