Mohli by sme byť kdekoľvek inde. Ja by som mala čítať niečo užitočné a byť v tichu svojej izby. Otec by sa isto potešil, keby si mohol zafajčit, ale v novej kuchyni to má zakázané. Sestrička by mohla sadnúť za volant a fičať za kámošmi na sídlisko. Naša mama by, pravda, zostala v kuchyni prestupovať z nohy na nohu a potom by zavolala niekoho, aby jej postrážil večeru.
Nič z toho sa ale nedeje. Namiesto toho v kuchyni hrá SRo a my sa delíme o maličkosti zo svojho života. Sme rodina. V tom staromódnom ponímaní sveta. Hovoríme o upratovaní, ktoré nás čaká, keď počasie začne pripomínať jar, o kopaní dier na orechy, búraní starého sklenníka... Uťahujeme si zo seba navzájom, tými istými slovami. Mama sa pýta, či mám "frajera". Pamätám sa, ako som sa zvykla červenať a hneď bolo všetkým všetko jasné. Aj na to sa pamätám, ako mi raz otec povedal, že žiadneho chlapca pri mne nechce ani vidieť. To bolo potom, ako som preležala dva týždne v posteli. Maličká sestrička sa vrátila z práce a teraz si dohaduje rande. Spoznali sa minulú sobotu "vonku" a odvtedy si esemeskujú takmer nepretržite. Ockovi chýba flexibilná rúra. 120tka.
Dokonca aj po večeri ostávame sedieť za stolom. Spomíname na to, ako to tu vyzeralo pred rokom a čo vlastne budeme robiť ďalej. Znovu sa chytáme na tej istej téme. Ja som za pastelovú modrú a mama chce mať zase broskyňový dom. A znovu sme všetci úplne zmĺkli, keď sa mama spýtala, kto umyje riad.
Nič nové pod slnkom. Nič zvláštne sa nedeje. Je to také štandardné šťastie.
Venované z vďaky: Jurkoovi
