Samozrejme. Blíži sa koniec roka, za rohom sú Vianoce a rodina Polohová musí znovu vymyslieť niečo, čo by normálnemu človeku ani na um nezišlo. Presťahujme sa, veď sme na to čakali už tak dlho, skúsme byť tentokrát "na Vianoce doma".
Tak sme začali, ani nie po jednom dni to u nás vyzerá akoby nás vykradli a v novom dome to vyzerá ako sklad všetkých vecí, ktoré tu prišli stráviť zimu. Všetko je v krabiciach, na ktoré som starostlivo napísala: Mika - veci; Evka - izba; obývačka - mix; najdrahšia krabica a podobne...
Trochu mi to pripadá ako taký domový striptíz. Všetci zrazu vidia, aký máme nábytok, môžu hádať, ktorý koberec bol v obývačke a aký v kuchyni. Hádajú koľko ešte vriec (áno vriec) s nápisom "topánky" vynesieme a položíme na vozík. Ľudia, ktorých sme k sebe nikdy nepozvali, niektorých ani nemáme radi. A potom je tu tá učiteľka odvedľa, ktorá zakaždým veľavýznamne krúti hlavou nad tým, ako sme zaparkovali auto.
Noví susedia sa zas - tak ako za posledných 6 mesiacov - sťažujú na hluk. Nevidia, že chceme bývať, byť doma, nemusieť žiť na stavenisku a v sklade. Nepamätajú si ako sa sťahovali oni, nemyslia na to, že po osemhodinovej pracovnej dobe sa ľudia ešte snažia ďalších šesť vytvoriť si svoje "hniezdočko lásky."
Pre mojich rodičov je to splnený sen. Každý pohyb čo robia je presne určený, cielený. Na tento moment čakajú už niekoľko rokov. Pre mňa je to realita, ktorú prijímam. Dlhšia cesta do práce, kratšia do školy. Pozitívna vychádzka ráno a večer... Mrazivé pocity z decembrových neskorých príchodov domov a spomienky na kvapky potu, čo som za sebou vždy nechávala počas dlhých horúcich dní, keď sme trávievali leto u starých rodičov.
