Keď naše deti prvýkrát prišli na Slovensko. Obávali sme sa. S dobrovoľníkmi EDS (Európska dobrovoľnícka služba) sme mali skúsenosti z predchádzajúceho hosťovania, kedy sme tu mali dvoch dobrovoľníkov z Holandska, no kultúrne rozdiely sme prekonávali iba ťažko. Boli sme neskúsení rodičia, ktorí chceli deťom poskytnúť čo najviac, no zabudli pritom na bariéry a preto im deti prerástli cez hlavu.
Do tohto hosťovania sme teda išli s pocitom, že nevieme, čo bude. Snažili sme sa neukázať strach a do istej miery sme sa tešili, pretože prostriedky na projekt meškali skoro 6 mesiacov a preto sme projekt odkladali. S dobrovoľníkmi sme mali za sebou dlhé rozhovory a smutné i veselé maily... A po poslednom šťastnom telefonáte sme ich tu konečne mali. Vyzerali sme ich na letisku v Košiach a keď sme uvideli známu tvár, takmer sme skríkli od radosti. My ako rodičia sme sa chceli kontrolovať, no deti nás doslova prevalcovali objatiami, pozdravmi a veľmi hlučne sa s nami vítali hneď ako nás zbadali. Keď sme sa konečne zdvihli zo zeme a vydali sa do domu, kde mali stráviť nasledujúcich 6 mesiacov, mali sme z nich dobrý pocit...
Hosťovanie dobrovoľníkov má niekoľko podstatných riskov. Nikdy neviete kto príde. Napriek tomu, že títo môžu byť milí a chrumkaví počas telefonátov i v mailoch, môže sa vám potom stať, že toho človeka v reálnm živote nikdy nestretnete.
Po nejakom čase sme sa našimi "dobráčmi" začali zbližovať a dokázali sme riešiť všetky ich problémy a vedeli sme hovoriť takmer o všetkom. Ja ako mentor (maminka) a Michal ako supervízor (prísny otec) a naše tri deti sme vytvorili dobre fungujúcu rodinu s pravidlami, ktoré mohli byť občas tvrdé, ale snažili sme sa o maximálnu spravodlivosť, za každých okolností. A tak sme sa začali zaujímať o skutočné rodiny našich "drahých".
Vtedy som prišla na to, že naša Vilmante, napriek tomu ako veľmi sa to snaží skrývať nemá dostatok lásky v rodine. Ona sa na nás upäla zo všetkých najviac. Moje podozrenie začalo vtedy, keď sa jej brat v decembri minulého roku oženil. Rodičia sa o tom dozvedeli až o pár mesiacov. Pre Vi je všetko, čo jej brat robí alebo hovorí zákon. Keď k nám prišiel na kratučkú návštevu aj so svojou manželkou, vyupratovala celý dom od povaly po garáž.
S rodičmi komunikovala skôr sporadicky. Ak o nich hovorila, vždy oddeľovala "mother" and "father". To, že na seba neustále upozorňovala, hyperaktívne poskakovala na všetkých našich medzinárodných výmenách, pri aktivitách na Slovensku sa vždy stavala do pozície vodcu a ak jej to nebolo dopriané, hovorila o tom, že "sa jej nedostáva dostatok pozornosti od nás, rodičov". Mrzelo ma to, lebo som sa snažila všetkým venovať rovnako.
Michala a Vinzenz boli príkladom dobrých detí. Málokedy sa na niečo sťažovali a možno nás nebrali tak vážne :o) hlavne, keď sme sa ich snažili presvedčiť o tom, že cestovať do Bratislavy obyčajným rýchlikom nie je múdre rozhodnutie. Keď sme hovorili o Vilmante zhodli sme sa na tom, že našu "rodinu" vníma ako náhradu za to, čo nemá doma.
A naozaj. Teraz, keď sa po troch týždňoch kvôli semináru vrátili na týždeň na Slovensko. Vilmante priznáva, že láska jej slovených "mumy and dady" chýba doma najviac. Odchádza študovať do Dánska, bude z nej slávna grafická dizajnérka a všetkým nám to ukáže. V Dánsku má podporu vo svojej malej sestre Michale, ktorá s ňou niekoľko mesiacov poctivo študovala jazyk a pripravila ju na všetko, čo ju môže stretnúť.
Vinzenz ostáva so svojou milovanou Ninou ešte pár mesiacov na Slovensku, kým sa rozhodne o jeho prijatí/neprijatí na vysokú školu. Ich láska bola asi najväčším prekvapením a ich rozchod ranou, ktorú naša rodina nečakala. Silno sa zomkla a všetci pomáhali svojim spôsob. Mamka priniesla domácu bábovku, sestričky "džamovali" a otec priniesol GandT. Vilmante sa v tomto vyžívala od pravidelného varenia až po výlety, ktoré plánovali, aby ho rozptýlili. No uvidíme, čo z toho bude.
Láska nesmie chýbať v žiadnej rodine... Narúša sa tak nie iba jej stabilita ale hlavne v nej hladujú "deti". Nech je už hociaká.
