Keď som chodievala v lete hrávať basketbal, boli moderné rôzne vône jednej značky. Mali to fungovať ako antiperspiranty, ale proti poteniu veľmi neúčinkovali. Možno ani nemali, ja sa v tom veľmi nevyznám. Jeden sprej mám dokonca schovaný v jednej "bývalej" škatuľke. Je to oranžová vôňa. Vonia ako exotické ostrovy a zároveň z nej cítiť vôňu gumenej basketbalky a všetkých tých večerov, počas ktorých sme prežívali tie prvé bláznivé opojenia z toho, že sme vonku neskoro.
Pamätám si soboty, keď som bola malá. Voňali ako saponát na dlážku, ktorým mama zmývala dedkov dom.
Prázdniny voňali ako žihľavový šampón a moje mokré vlasy. Nikdy som nemala čas na to, aby uschli. Vždy som utiekla hneď poobede, voda mi stekala po chrbte a tvárila som sa, že nepočujem, ako za mnou kričia, že na smrť prechladnem.
Grécko vonia morom. Slaný vzduch. Ale v mojich spomienkach táto doba vonia ako jeden počerný Grék, ktorý ma naučil, aký je rozdiel medzi čiernymi a zelenými olivami.
A potom tu bol ten krásny čas, čo voňal ako Crossman a neskôr ako zelený čaj s opunciou. Ale niekedy spomienky nie sú príjemné. Niektoré vône sú príliš silné. Dokážu vyskočiť nečakane aj z kuchynskej skrinky.
Neviem kto to povedal, možno som si to dokonca povedala sama: Spomienky sú raj, ktorý nám nikto nevezme. Sú aj peklom, z ktorého je ťažké sa dostať.
Viem, že vyhodenie krabičky s čajom mi nepomôže vymazať pamäť, ale pocit to bol dobrý.
