Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(1)
Keď som bola menšia, chodievala som občas na víkend k jednej babke. Všetky jej deti už boli dávno preč. Mohla som mať tak sedem rokov a slabikovať prvé slovíčka. Babka neskôr zomrela a jej domček ostal prázdny. Dovtedy som si nikdy neuvedomila, aké to bolo zvláštne, chodievať za niekým, kto vlastne nie je členom rodiny a oslovovať ho „babuľa“. Vtedy som mala ešte všetky babky a všetkých dedkov a jeden starý rodič navyše veľa neznamenal.
Najsmutnejší je pre mňa pohľad na dom s dedkom a babkou vo dverách, keď vnúčence odchádzajú domov. Znamená to ale, že čas, ktorý strávili s vnúčatkami bol príjemný. Preto som rada, že vďaka adopcii starých rodičov, si môže stále viac detí vyskúšať povedať niekomu – babka, dedko.
