Eurokrati v Bruseli museli... Museli nám znovu raz veľmi trpko pripomenúť, že sme od nich závislí. Odložili sme životy troch ľudí o pol roka, ale hlavné je, že už sme tu.
Dobrovoľníci k nám prídu už v stredu. Po toľkých mesiacoch čakania sa mi to zdá až neuveriteľné, že tu naozaj budú. Pravdepodobne tomu neuverím, kým neuvidím.
Dobrovoľníkov sme teda čakali v máji. Mali viesť aktivity - športové a kultúrne - a pomôcť tak mladým zmysluplne tráviť voľný čas. No možno našťastie - možno nanešťastie - strávia s nami Vianoce a pripravia predstavenie pre skôlkárov a pre deti z detského domova vyzbierajú hračky.
Takže možno je to aj tak lepšie. Za ten čas sme ich lepšie spoznali, spoločne sme čakali, kedy sa podpíšu zmluvy, kedy sa presunú prostriedky a chytali sme sa za hlavy /každý vo svojej krajine/ nad časovými limitmi.
90 dní od podpisu zmluvy prídu peniaze do Národnej agentúry, tá ma další až nerozumne dlhý čas, aby ich previedla ďalej. Viem, že za plat, ktorý dostávajú by pracoval len málokto, že bez toho, aby bol človek nadšený pre prácu s mládežou, takúto prácu vlastne ani robit nemôže... Tak prečo potom? Možno by úplne stačilo takýchto ľudí poriadne zaplatiť, aby mali viac materiálnej motivácie... ale ako potom môžeme očakávať dobrovoľnícku prácu od dobrovoľníkov?
