... som veľmi šťastná, že som dokázala prispieť svojou maličkosťou k tomu, aby sa niekto cítil lepšie.
Toto stretnutie som nemala na svedomí ja, aspoň teda nie priamo, ale keď som počula ako všetci veľmi spontánne ďakovali za možnosť stretnúť sa a byť aj s nami, mala som pocit, že kúsok môjho srdca sa zlomil.
Samozrejme, aj ja som prešla fázou, kedy mi robilo problém aj pozerať sa na vozíčkara, hlavne vtedy ak sa k fyzickej chybe pridali aj nejaké ďalšie problémy.
Bola to dlhá cesta, ale postupne sa naozaj aj do mojej hlavy dostalo to staré známe "nesúď knihu podľa obalu".
Preto by som chcela povedať, že som vďačná ja. Za to, že mi títo ľudia umožnili dostať sa až k nim. Do ich životov, do ich životných príbehov, že mi dovolili naučiť sa od nich, čo to znamená priateľstvo, že mi umožnili stať sa lepším človekom. Ďakujem, že sa im môžem venovať, pomáhať im a niečo ich aj naučiť...
